Policie
(Priestupok, o ktorom budem písať, nechcem zľahčovať. Naopak: je zlý a hanebný, no v tomto blogu bude nepodstatný. Ak vám tým uľahčím čítanie, povedzme, že je fiktívny.)
Vošli sme do ulice so zákazom státia (nevšimli sme si ho) a hľadali si miesto na státie (nenašli sme ho). Rozhodli sme sa, že auto necháme cez noc na chodníku. Pre chodcov ešte stále zostane lepší meter. Úplne kóšer to asi nebude, vraveli sme si, ale ten deň to tu vydrží. Nevydržalo.
Ráno sme si na okne šoféra našli nálepku s číslom na políciu a na kolese papuču (botičku, zistíme neskôr). Vytočili sme číslo a nahlásili ešpézetku. Prišli do niekoľkých minút. Strieborná Octavia, Policie ČR, Pomáhat a chránit. Pre efekt blikajúci maják.
Šofér zostal sedieť v Pomáhat a chránit a z auta vystúpil policajt s papiermi v rukách a malou kamerou zavesenou na krku. Robot, ukázalo sa.
Pozdrav, meno, hodnosť, legitimácia. Hneď na to robot upozornil, že celé řízení se zaznamenává. Prikývli sme. Vypýtal si doklady.
Po kontrole nám robot do rúk strčil vyhlášku, ktorú sme porušili, dal nám čas na prečítanie a spýtal sa na otázky. Žiadne. Potom text o možnostiach odvolania a sťažnosti. Poďakovali sme.
Nasledoval robotov dohovor, citovanie vyhlášky a vysvetľovanie, ďalší priestor na otázky a ďalšie mlčanie. Robot doplnil, že priestupok sa nezarátava do bodového systému, ale ukladá nám blokovú pokutu 300 korún a za odstránenie botičky zaplatíme ďalších štyristo.
Dostali sme blok a zaplatili. Kartou, mimochodom.
Polícia
(Znova. Prekročenie rýchlosti tu berte len ako nevyhnutný background. Je to priestupok, ktorého sa môže dopustiť iba nezodpovedný vodič. Devätnásťročný chalan, chápeme sa.)
Rozšupol som si to po ceste na okraji mesta, kde je predpísaných 50 a jazdí sa 70. Zastavili ma.
Stiahol som okno a pozdravil som. Poďte von, odzdravila mikina s dvojkrížom. Vystúpil som s pocitom, že o chvíľu budem ležať na kapote Pomáhať a chrániť s rukami za chrbtom.
Viete koľko ste išli? Vám poviem. Šesťdesiat štyri to bolo.
Vážne? Okamžite mi trochu odľahlo, no zatváril som sa prekvapene. Vo vrecku na nohaviciach ma začala tlačiť peňaženka. Nadával som si.
Policajt si vypýtal doklady, skontroloval ich, všetko v poriadku a sklamane mi ich strčil naspäť do ruky. Vrátil sa k rýchlosti.
Podľa sadzobníka to je štyridsať eur, pán vodič.
Nasledovalo rozpačité ticho.
Tak čo s vami? Ako sa dohodneme?
Ticho pokračovalo. Naozaj rozpačité. Možno som pokrčil plecami.
Dáme dvadsať, navrhol, ale znelo to ako otázka. V tomto momente som si uvedomil, že celý čas na mňa pozerá s otvorenými ústami a trochu som sa vyplašil.
Mám desať, zhrnul som pohľad do peňaženky. Bol som si istý, že ma pošle do bankomatu.
Tak dajte desať. Nahodil výraz trhovníka predávajúceho pod výrobné náklady a z Pomáhať a chrániť vytiahol pero a akýsi ústrižok. Vypísal mi ho. Vyprázdnil som peňaženku a sadol si naspäť do auta.
Kacírsky chrobák v hlave: nedílujú si v Pomáhaj a chrániť moje päťky fifty-fifty?
Vrátil som sa domov.
Na platenie kartou som sa nespýtal, mimochodom.
