Ľudí, čo podobných skúseností majú viac než dosť, však nájdete vo Vancouverskom China Town aj za denného svetla dosť. Rušná križovatka pred knižnicou, uličky s čínskym tovarom zaplnené ľuďmi. Kúpiť niečo na posilnenie nie je v čínskej štvrti žiaden problém.
Typický predajca pritom vôbec nemusí mať šikmé oči. Môže to byť černoch. Alebo Mexičan. Alebo chlapík z Brazílie. Alebo bradatý bezdomovec, o ktorom neviete povedať viac než to, že je bradatý.
Obyvateľstvo je pekne domiešané v celom Vancouveri a China Town nie je výnimkou. Žijú tu potomkovia prisťahovalcov z Veľkej Británie a Nemecka a Írska a Talianska a Kórey a Japonska a Vietnamu a Filipín a Taiwanu. Komunita Číňanov tvorí takmer tretinu celej populácie. A za všetko hovorí jeden fakt. Angličtina v súčasnosti už nie je materinským jazykom väčšiny obyvateľov*.
Časť čínskych Vancouverovčanov žije v tomto meste už niekoľko generácii, no výrazná časť Číňanov sa tu usadila najmä v osemdesiatych rokoch. A vďaka prúdu imigrantov z Hong Kongu mestu priliepajú aj meno Hongcouver.
Čínska štvrť preto na prvý pohľad až tak čínsky vyzerať nemusí. Číňana predsa stretnete vo Vancouvri na každom kroku, čínske potraviny je dostať takmer všade a chutnú Čínu vám prinesú až do obývačky. Načo sa vôbec trepať práve sem...
Možno pre ten pocit. A možno pre tú vôňu.
Tak, a som v Číne, pomyslel som si už v prvej chvíli. V najľudnatejšej krajine sveta som síce nikdy nebol, ale vždy som si ju predstavoval približne takto. V uliciach plno ľudí a aut. Obchody plné tovaru, o ktorom som nikdy nepočul. O jedení ani nehovoriť nemusím. Chodníky zväčša špinavé, smeti predsa časom zhnijú. Na každej budove čínsky nápis a panda. Alebo červený drak. Alebo lampión.
Najprv vchádzam do každého obchodu a do radu zisťujem, ako sa to všetko vlastne volá. Po niekoľkých hodinách to celé vzdávam a svojim priateľom navrhujem, nech sa vrátime do Vancouvru. Súhlasia, ale zastavme sa ešte na desiatu.
Vyhliadli sme si malý zelovoc a rozhodli sa kúpiť si niečo tu. Zhnité kusy po stranách, naleštené kúsky vpredu. Z hygieny si ťažkú hlavu očividne nik nerobí. Čínske skvosty sa mi akosi nezdajú, tak sa namiesto jedenia púšťam do rozhovoru s majiteľom pri pokladni.
„Ja si pripadám, akoby som bol v Číne. Vy sa tu musíte cítiť ako doma, že?"
„No... dobre tu je, dobre nám tu je. Doma... ale iné. Doma veľa ľudí. Doma veľa špina."
Napokon som si predsa len čosi kúpil aj ja, zakýval chlapíkovi, čo má doma veľa špina a tu sa mu zdá čisto a pobrali sme sa preč. Keď bolo okolo jednej, prešli sme Čínskou bránou na Pender Street. Červený draci z ulíc odrazu celkom vymizli. A čínske znaky sčasti nahradila angličtina.
„Kým sme ešte tu, tak sa vás spýtam. Chcete na obed niečo čínske? Autentické by to tu mohlo byť... Alebo radšej iné? Poznám tu jedno grécke bistro," spýtal sa náš kanadský spoločník.
Na okamih som sa cez bránu pozrel späť, porozmýšľal a vrátil sa pohľadom na neho.
„Milujem grécku kuchyňu."
* Zdroje údajov:
