Usmievavý Šaňo bozkáva Brežneva, pomoc spriatelených krajín v uliciach, kontrarevolúcia zažehnaná. Všetko presne tak, ako má byť.
Teda - nie celkom.
V januári 1969 sa na Václavskom námestí Ján Palach zo zúfalstva zaživa upálil.
Mohamed al-Bouazizi cítil presne to isté. Cítil sa rovnako zúfalý, rovnako bezmocný, rovnako slabý. Svoj príbeh napísal v trochu iných podmienkach a v trochu inej krajine, ale vo svojej podstate sa jeho zúfalý čin od Palachovho upálenia príliš nelíši. Na jednej strane mohutná sila, na druhej strane maličký človiečik.
Mohamed al-Bouazizi sa zapálil. A v arabskom svete horí dodnes.
Od doby, kedy sa Európou na východ od berlínskeho múra prehnala rad za radom vlna zemetrasení, neprešlo ani štvrťstoročie. Ľudia strácali strach, vychádzali do ulíc a odprevádzali starý režim do hrobu. Čosi podobné sa dnes deje o kúsok južnejšie.
Protestanti v arabských mestách zrejme už mali režimu, pod ktorým ohýbajú chrbty, nejaký ten čas plné zuby. Avšak dnes už nabrali aj odvahu dať svoju nespokojnosť najavo.
V Tunisku či Egypte sa im prvý krok podaril. Prezidenti zo svojich zhrdzavených trónov popadali a uvoľnili miesto iným. Armáde? Tyranom? Alebo, nebodaj, demokracii? Bez ohľadu na to, či autokratické režimy severnej Afriky vystriedajú slobodné voľby, mier a legitímne vlády alebo sa ich zmocnia bandy extrémistov a nekonečné občianske vojny, prvý krok v Tunisku a Egypte bol úspech. Bez toho, aby starý režim padol, totižto neexistuje ani teoretická šanca, aby ho nový režim vystriedal.
V Líbyi je situácia takmer identická. Masy rozvášnených v uliciach, prezident zabetónovaný v paláci. No rozdiel medzi Tuniskom či Egyptom a situáciou v Líbyí predsa len je. Plukovník Kaddáfí má totižto ropu.
Len čo padol Mubarak v Egypte, Obama egyptskému ľudu gratuloval a želal veľa úspechov v budovaní demokracie. Európski lídri viac-menej čušali a motali sa v pozadí. Avšak len ako prišlo na Líbyu, role sa vymenili. Hlas Obamu skončil v pozadí, pozornosť si získali komentáre z EÚ. „Ak Kaddáfí padne, bude to pre svet veľká katastrofa," povedal Karel Schwarzenberg. A to, že protestantom netlieska ani Berlusconi, ktorý z Líbye nechce záplavu imigrantov, ale záplavu surovín, už ani prekvapením nie je.
Obavy, že prevraty v severnej Afrike rozvrátia celý región hore nohami, majú hlavu aj pätu. Niekde vystrieda diktátora diktátor, inde vojny gangov a znepriatelených síl. Istota v ťažkých časoch sa s odchodom diktátorov rozplýva, stabilita je fuč. Bez rizika spojeného s rozpadom starej moci, však šanca na pozitívnu zmenu z čistého neba nespadne. Túži však vôbec Západ po zmene? Alebo chceme žonglovať s hodnotami podľa toho, ako sa nám to práve hodí?
V Líbyi je dnes pri moci človek, ktorý zabíja vlastných ľudí. Človek, ktorý nechá do svojich občanov strieľať z helikoptér. Človek, ktorý prikáže bombardovať ulice plné ľudí. Človek, ktorý má pre Európu a celý západný svet veľký význam. Muamar Kaddáfí je človek, ktorý má šťastie.
Európski lídri dnes majú konečne šancu povedať niečo k veci. Môžu plukovníka zmysluplne ospravedlňovať s tým, že zabíjať sa musí, lebo inak by sa zabíjalo. Takisto môžu duchaplne tvrdiť, že ľudské práva treba porušovať, lebo inak by sa začali porušovať ľudské práva.
Alebo môžu aspoň potichu poznamenať niečo nevšedné. Niečo odvážne a principiálne, niečo múdre a šialené zároveň. Pravdu.
Bolo by načase, páni.
