Pravidelný stĺpčekár .týždňa, Luboš Palata, prednedávnom výstižne napísal: „Hrozí nám, že naša spoločná civilizácia prehrá svoj súboj o vodcovské miesto na planéte. A možno časom aj o to, či si bude svoje veci tu v Európe riadiť naším „európskym" spôsobom, a nie napríklad čínskym alebo islamským. Máme po prvý raz po mnohých storočiach opäť dočinenia so slabým Nemeckom, slabou Európou, v ktorej naša, za posledných dvadsať rokov nadobudnutá sila je tak trochu ilúziou."
A naozaj. Európa vo svete stráca (alebo stratila?) silné slovo, ktoré jej patrilo veľmi dlho. Nie je to však chyba diplomacie, nie je to choroba vonkajšku, ale prehnité vnútro celého systému jednotnej Únie.
V princípe zrejme nebude problém nájsť zhodu v tom, že spoluprácu Európa potrebuje ako soľ. Aj Václav Klaus určite s čistým svedomím prikývne na to, že šarvátky, medzinárodné spory, či dokonca vojny európske štáty pohnúť dopredu nedokážu. Moderná Európa potrebuje byť bezpodmienečne jednotná.
Musím však zdôrazniť, o akú jednotu má podľa môjho názoru ísť. Ak totiž silnejší zalepí ústa slabšiemu, nemožno hovoriť o jednote, ale o tyranii. Samozrejme, Slovensko nikdy nebude Nemecko a najdôležitejšie rozhodnutia sa nikdy nebudú rodiť v Bratislave. Práve pre malé európske štáty, medzi ktoré patríme, môže mať jednota mimoriadny význam. Pokiaľ raz štáty ako Slovensko, Česko, Poľsko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Malta, Cyprus, Bulharsko, Portugalsko, Dánsko či ďalšie nájdu v kľúčových otázkach spoločnú reč, dokážeme aj my, malí - jednotní - silní, čosi presadiť.
Súčasné otrasy z Grécka, ale aj Maďarska či Španielska nám však chcú odkázať ešte čosi dôležitejšie. Nie je predsa najdôležitejšie skonštatovať, že v prípade Grécka k pochybeniam došlo, ale vyriešiť, ako týmto pochybeniam zabrániť. Európske princípy solidarity a pekne znejúce heslá o „európskej rodine" musia byť všeobecne platnou zásadou a nie zbraňou, ktorú štát vytiahne práve vtedy, keď sa to hodí jeho záujmom. Chudobnejší Slováci predsa nemôžu dotovať nadsadený blahobyt Grékov a i keď sa to ľahko píše, skutočnosť skôr či neskôr bude musieť byť taká - ak si Gréci istí čas žili nad pomery, tak teraz si istý čas budú musieť nažívať pod pomery.
Viac než zlyhanie samotného Grécka, ma však znepokojuje zlyhanie Európy. Čo robili hordy európskych byrokratov, keď neodhalili lacné klamstvá Grékov? Kde bola silná a razantná ruka Európy, keď Gréci potajme preliepali dlh dlhom? Na okamih sa až zdá, že napriek všetkým europrezidentom, Barrosom, komisárom, úradníkom, v celej Európe ruky pripravenej zasiahnuť jednoducho niet. A práve to môže zo všetkého bolieť najviac.
