Môj starý otec má vyše 70 rokov. Bol takmer v mojom veku, keď ich fungujúce hospodárstvo zoštátnili a mláťačku, traktor, všetky kusy zvierat odviedli na družstvo riadené tým najmizernejším roľníkom. Komunistom. Dokonale tu platila myšlienka P. Kosorina, že „bez kapitalistických peňazí by nebolo komunistických snov". Táto obrovská krádež, známa pod eufemizmom zoštátnenie, v očiach môjho starkého navždy zdiskreditovala režim s mliekom za korunu. Vždy v ňom totiž cítil horkú chuť mlieka kravy, ktorú vytrhli z mozoľov jeho otca.
Dnes je 60 rokov od doby, kedy jeho rodičom vzali poslednú kravu a 20 rokov po páde režimu mlieka za korunu. Večné časy sa konečne skončili. Môže však dnes mať môj starý otec pocit, že spoločnosť ovládli ušľachtilé idey? Že jej vládnu hodnoty ako sloboda a spravodlivosť? Priznám sa, že v mojom veku vidím nazerám na svet zväčša ako presvedčený optimista, ale skúsenosti môjho dedka tento spôsob nazerania na svet výrazne nahlodávajú.
Rozoberať jeho finančnú a sociálnu situáciu ako slovenského dôchodcu zrejme nebude potrebné. Hoci nepatrí medzi dôchodcov s najnižším dôchodkom, jeho životná úroveň sa oproti obdobiu pred novembrom nijako dramaticky nezmenila. Pri súčasnom nastavení dôchodkového systému, demografickom vývoji a nezodpovedných snahách o deštrukciu II. piliera si ale ani ja sám neviem predstaviť, kedy a kto na Slovensku bude mať slušnú penziu.
Veľa spoločného má s obdobím socializmu nielen ekonomická stránka jeho života. Vlastní totiž blízko Nitry malú chalupu s kúskom pôdy, čo zdedil po svojej rodine. Je to veľmi pekné miesto, kde som vždy rád trávil časť svojich letných prázdnin. Prednedávnom, sme však zistili, že pole, ktoré starý otec vlastní, v skutočnosti už ani nie je jeho, ale, dá sa to tak opäť povedať, patrí všetkému ľudu. Na pozemok starého otca sa bez akéhokoľvek povolenia vrútili vo verejnom záujme cudzie bagre.
Prekvapilo ma, ako na to starký reagoval. Nie, neprotestoval, neochraňoval právnosť, nežiadal to, čo mu patrí. Dokonca mi povedal, že sa cíti bohatším o skúsenosť svojho otca. Už vie, aké je to byť okradnutý štátom. Najväčšiu škodu však nenapáchali ani tak obyčajní úradníci a bagristi, ktorí kradli pozemok podľa litery zákona. Najväčšiu škodu zanechal nechutný spôsob myslenia ľudí, ktorí stále trčia niekde pred novembrom. Jednotlivec nemá právo hovoriť, čo áno a čo nie. Obyčajný človek je slabý, neslobodný, nemôže stáť v ceste štátu. Pánom je tu štát, štát, štát! Je toto zmýšľanie správne?
Starý otec takto dvadsať rokov po páde režimu, ktorý okradol jeho rodičov, prišiel aj o svoj majetok. Obrátiť sa na harabinovské súdnictvo a očakávať spravodlivú náhradu, nie je o nič osožnejšie, ako čakať, že spravodlivo rozhodne zamrznutý Ústavný súd. Dnes v očiach môjho starého otca čítam toľko sklamania a zármutku, až je do plaču ja mne. Prečo sa krádež jeho pôdy tak strašne podobá na praktiky starého režimu? Prečo víťazí opäť akýsi ľud, národ, kolektív nad zdravím rozumom a obyčajným človekom? A zmenilo sa od novembra vôbec niečo?
Nech je dnešný stav v spoločnosti akýkoľvek, myslím si, že od časov spred dvadsiatich rokov nás delí veľmi veľa. Napriek všetkému verím, že slušní ľudia dnes predsa len majú šancu, ktorú pred novembrom nemali. Majú šancu vyniesť do vysokej politiky slušných a múdrych ľudí. Už nikde nie je napísané, kto krajinu môže riadiť a kto nie, Slováci môžu sami z komunizmom doráňanej krajiny vymodelovať životaschopnú súčasť modernej Európy. November nám dal vytúženú slobodu. A sloboda nám dáva šancu to vytúžené nájsť.
Nežná revolúcia nebola vytúženým cieľom. Nebola porážkou temného zla a víťazstvom jasného dobra. Ba dokonca nebola ani naplnením zmyslu životov tých ľudí, ktorí pred slobodu kládli všetko ostatné. Nežná revolúcia bola výzvou. Iba výzvou, šancou, akousi nádejou, že všetko sa môže zmeniť. Kedy však na ňu dokážeme odpovedať? Tisícročná ríša Adolfa Hitlera trvala kratšie ako môj život, večné časy so Sovietskym zväzom trvali asi štyridsať rokov. Ani (aká-taká) sloboda a (aká-taká) demokracia nebudú v našej krajine trvať naveky. A hoci to môže na niektorých ľudí pôsobiť stiesňujúco, ba dokonca ich to môže frustrovať, naša budúcnosť už nie je v rukách Ústredného výboru. Myším podielikom ju drží každý z nás.
November odstránil systém, nie ľudí. November odstránil komunizmus, nie komunistov. Ľudia nechudnú vtedy, ak držia týždňové diéty, ale stravujú sa rozumne celý čas. Dielo osobností revolúcie nám leží nedokončené pri nohách. Zahrievací november čaká na zodpovedný jún...
