V tejto chvíli by bol schopný veriť na duchov, prízraky, upírov i čokoľvek podobné, na nezmysly, na záhrobný život, na bosorky. Slabo mrholí. Z posledného večerného vlaku Boris vystúpil do dokonalej, takmer tekutej hmly a dokonalého ticha. Nočná dedina.
Nad hlavou mu visia slnká, lampy na ulici sa vznášajú v jesennej hmlotme ako malé lenivé slnká, guľaté ostrovy, svietia len niektoré a na ceste pod nimi je úplná tma. Prejsť od jedného k druhému trvá Borisovi celý svetelný rok. Pod každým zastane, preloží si tašku s kamerou z pleca na plece a zhlboka vyfúkne, krížová cesta, pozrie na slnká pred sebou: ešte milión zastavení, a pokračuje. Vlečie sa.
Keď zahne na hlavnú cestu, postavy sa začnú zjavovať jedna za druhou, neskôr po skupinkách. Ich kroky počuť už krátko pred tým, ako sa vynoria z hmlotmy. Počíta ich: prvá, druhá, ďalšie tri, ďalšie dve. Oproti nemu kráča sedem bielovlasých žien. Kráčajú v takmertranze. Bosorkami si práve začína byť úplne istý.
Staré mamy, tipuje Boris, domy so záhradami, vnúčatá, cukrovky a pomalé reumy. Žiadna z nich sa nezastaví, nebol tu niekoľko rokov, nespoznávajú ho, neprihovoria sa mu (Borisko nevyrástol, nie je veľký, rodičov nepozdraví). Prejdú mlčky. Otočí sa za nimi, zmizli, mračí sa do hmlotmy a premýšľa. Babky. O polnoci.
Kým kráča do stredu dediny, vymýšľa na babky vysvetlenia, núti sa rozmýšľať, má to v náplni práce, ale postupne zavrhne vianočnú omšu (november), svadbu (piatok) aj pohreb (polnoc). Zastane pri obchode: bilbord. Niekoľko mužov v oblekoch, nádej, ľudia, spolu, zmena. Voľby. Boris práve stretol volebnú komisiu, sedem demokratiek, a nespomenul si na voľby.
Je skávovaný. V práci tomu hovoria presne takto, skávovaný, mimo. Novinár zabudol na voľby. Nespí, ale spí. Nevníma.
Boris je kameraman. Netočí politiku, točí regióny. Ľudské príbehy. Nenávidí ich. Aj tie príbehy, aj tie regióny, všetko. Oveľa radšej by točil politiku. Napríklad voľby.
Od kolegu dostal zadanie: nočný pohľad na dedinu z kopca, kratučký, zostrihá z toho dve sekundy, nie viac. K tomu ešte jednu vetu od babky a hotovo. V dedine býva Borisova stará mama, natočí ju, povie mu niečo o Nemcoch. Alebo o partizánoch, Boris si nie je istý, ale má to poznačené. Kolega robí reportáž na veľkú tému. Kolega (ambiciózny, inteligentný, perspektívny, nadaný, atď.) robí samé veľké témy. Boris mu týmto veľmi pomôže.
- Týmto mi veľmi pomôžeš. Nestíhal by som. No a že tam babku máš, bomba!
- V pohode.
Boris sa jej pre istotu ozval deň vopred. Pamätníčka ho nevidela od promócii. Volal na pevnú linku, bol rýchly.
- Ahoj, babi.
- Boris.
- No vidíš.
- Počúvaj, babi. Zajtra večer sa u teba zastavím asi, lebo by som ťa potreboval natočiť. Robíme teraz na takej téme, teda kolega má takú tému z vojny a chceli sme, že keby si povedala niečo.
- Nie, nie, prosím ťa. Jasné, že môžeš. Však pamätáš si niečo, či? Malá si bola?
- V pohode.
- Nie, nemusíš, nemusíš.
- Netreba, vážne.
- Večer prídem, neskoro, nečakaj na mňa. Ľahni si. Kľúč kde nájdem?
- Dobre.
- Jasné.
- Dobre, babi, tak sme dohodnutí, odomknem si, ráno sa vidíme. Idem ja končiť už.
- Naozaj nemusíš. Ahoj, ahoj.
Záber na dedinu natočí teraz, kráča k cintorínu, na kopec, ku kostolu, najlepší výhľad. Ak mu to hmla dovolí, nakrúti aspoň niekoľko domov, strechy, komíny a dym. Dokonalosť. Dym z komínov stúpa pomaly, úplne najpomalšie, a zavŕtava sa do hmlotmy ako vývrtka na víno, ako otáznik. Nad strechami visia dymové otázniky s domami namiesto bodiek. Ulica popísaná otázkami.
Keď zajtra pustí babku k slovu, položí mu ich všetky. Výsluch.
- Do kostola chodíš, že?
- A bol si dedkovi na hrobe? Dušičky boli.
- Chodievaš na spoveď?
- Na prijímanie?
Výsluch nebude, poradí si. Hneď ráno pred ňou zapne kameru a sa spýta na Nemcov/partizánov, nakrúti ju, tvár, ruky a hotovo. Ak babke vybehne slza, povie jej, nech si prejde po líci opakom dlane. Ďalšia dokonalosť. Pokým sa zbalí a oblečie, bude jej prikyvovať, záhrada, cukrovka a pomalá reuma, vyhovorí sa na vlak a utečie na zastávku, počká naň.
Odkedy si na babku pamätá, babka umiera. Na cukrovku. Na reumu. Modlitby nezaberajú. Babka postupne umiera na všetko. Úplne najviac ale umiera na kríže. Kým bol malý a kým sa to jeho mame hodilo, odkladalo ho k babke. A kým bol malý, jeho mame sa to hodilo stále. Svoju starú mamu pozná dokonale. Cukrovka, reuma, kríže. Jeho detstvo boli babkine kríže.
Babka už isto spí, dnes sa jej vyhne. Natočí pohľad z kopca a pôjde si ľahnúť aj on. Možno nezaspí. Je skávovaný. Kráča mechanicky, pohyby nôh nevníma, vznáša sa.
Krčma. Boris je presvedčený, že hmlotma pred ním sa mení na kvapôčky piva a moču. Muži v krčme sedia nehybne, pozorujú televízor preblikajúci v rohu nad barom, sledujú každý pohyb na obrazovke, sedia strnulo, nehýbu sa. Sú to vyžly. Jeho babka to vravela tak, vyžly, a ťahala ho od kostnatých mužov za ruku.
Jedna z vyžiel stojí zvláštne poskrúcaná na ceste pred Borisom a nohami šúcha o asfalt. Čosi opakuje. Nitro, nitro, možno ditroj, nerozumieť. Boris ju obchádza. Keď sa k mužovi priblíži, rozumie lepšie.
- Dítrojt, dítrojt, dítrojt.
Vyžla sa pýta na cigaretu, Boris nemá, ľutuje, krúti hlavou. Muž pohybuje viečkami iritujúco pomaly ako tajomný, napoly omámený nočný živočích. Keď sa od vyžly vzdiali, Boris vytiahne z bundy škatuľku. Zapáli si.
Fajčí a vydychuje hmlu. Stúpa do kopca, no hmla pred ním neustupuje. Dofajčí. Nepomáha. Namiesto toho, aby hmlotma poslušne stiekla do doliny, drží sa všade, na kopci, v doline, všade. Žiadne strechy, žiaden dym, žiadna dokonalosť. Zapaľuje si ďalšiu a fajčí pred kostolom.
Prvému zvuku pozornosť nevenuje, istotne mačka, možno líška, túlavý pes.
Ďalší zvuk. Buchnutie.
Boris poslednýkrát potiahne, zahodí cigaretu a žmúri smerom ku kostolu. Buchnutie sa ozvalo zo sakristie.
Nasleduje ďalší zvuk, náraz, tupý náraz niečoho o niečo, náraz o drevo. Možno o dvere, o stôl. Boris pomaly (naozaj pomaly) kráča k sakristii.
Ďalšie buchnutie. Skávovaný mozog začína Borisovi odrazu pracovať viac, ako by si želal: bitka, zápas. Približuje sa ku kostolu.
Počuje hlasy. Dva. Mozog chrlí vysvetlenia jedno za druhým. Nočná bitka. Pedofília. Kňaz - pedofil. Mozog navrhuje vytiahnuť kameru.
(-Exkluzívne vám prinášame príbeh pedofílie, ktorý len náhodou vyšiel na povrch.)
(-Škandál z malej farnosti otriasa Slovenskom!)
Boris nesúhlasí. Námet do spravodajstva vylučuje, nezmysel. Kráča bližšie.
Kým sa dostane k okienku sakristie, ozve sa pád. Niečo ťažké, ťažké a veľké, sa vo vnútri práve zrútilo na zem. Človek na zemi, mozog nepochybuje. Boris cez okno pozerá dnu: nič, tmavé machule. Nepatrný pohyb.
- Kokot si! To načo robíš? Kokot si! počuje teraz Boris celkom zreteľne.
Hneď nato tlmené hlasy stíchnu. Boris pozerá na dvere, odchýlené. Neprirodzene ovísajúca kľučka. Chvenie z krku sa mu postupne šíri do hrudníka. Čaká, ticho.
Skôr ako mozog začne s vysvetleniami, Boris sa rozhodne. Podvedome prestáva dýchať a rukou tlačí do dverí pred sebou, opatrne vstupuje dnu a rozhliada sa. Cez okno do miestnosti dopadajú nepatrné zvyšky svetla.
Zľava:
- Hej!
Sprava:
- Piče!
Z každej strany naňho pozerá pár zakalených tmavých očí. Bez toho, aby si to Boris uvedomil, začína dýchať. Čím plytšie, tým rýchlejšie. Neodpovedá im.
Muži z rohov sa približujú k Borisovi. Pravý muž v ruke drží pozlátený kríž (alebo sošku alebo kalich alebo niečo, Boris si v tomto momente vôbec nie je istý) a pomaly ho kladie na stôl. Obrovské telo má vtlačené do mikiny s kapucňou a bielym nápisom DETROIT cez hruď. Ľavý muž je neporovnateľne menší.
- Si z telky? muž sprava myká bradou (aj tá je ozrutná) k Borisovej taške s logom televízie.
Boris neodpovedá, mlčí a kmitá hlavou zo strany na stranu.
- Čo si? (muž zľava)
- V tej taške máš čo? (muž sprava)
- Skade si? (ľavý)
- Čo to tam máš, piče? (pravý)
Krížový výsluch. Boris mlčí. Neprestáva krútiť hlavou, hoci mozog mu oznamuje, že vrtenie hlavou neúčinkuje.
Ozrutný muž sprava sa natiahne k taške s kamerou, Boris inštinktívne cúvne, no ľavý muž ho za rameno potiahne naspäť. Boris reaguje. Ľavého muža strčí do ozrutného chlapa napravo a skáče k dverám. Nestíha. Úder do chrbta. Boris vráža do dverí, v ušiach mu zabrní tupý náraz vlastného tela o drevo, ale nespadne. Väčší z mužov ho schmatne pod krk (tašku s kamerou mu medzitým bez odporu vytrhne) a vráti ho do stredu miestnosti.
- Piče, tak čo? (veľký)
- No? (malý, ľavý)
Skôr ako sa Borisovi podarí roztvoriť ústa, menší z mužov spraví krok k nemu, Boris nestíha nič, a z celej sily doňho strčí. Boris padá. Chrbtom narazí o roh stola za sebou a na zem dopadne takmer voľným pádom.
Kým rozlepí oči, obaja chlapi stoja nad ním.
- Kokot si! To načo robíš? Kokot si! (veľký strká do malého)
Menší z mužov neodpovedá. Ťahá väčšieho za rameno od Borisa a dvíha ukazovák pred našpúlené pery. Za oknom sakristie si práve všimol pohyb.
