(NEVIEM)
Začalo sa to, keď som si celý život zbalil do batohu a na chrbte ho odniesol do Indie. O tom im nepoviem.
Po troch mesiacoch sa vraciam s tým istým batohom a tým istým životom. Ani to nespomeniem.
V každom vrecku mám ešte niekoľko mincí a bankoviek, ktoré si celou cestou prepočítavam a presúvam z vačku do vačku. Pomáha to proti nude i pomäteniu. Sám sebe som cestovnou taškou, bankovým prevodom aj psychiatrom.
Keď buchne bránička, babka podopretá z oboch strán barlami klopká von z domu, objímame sa a ja spúšťam; rodičia sú na dovolenke, mne bolo doma dlho, zostanem tu pár dní, prišiel som na prázdniny, rodičom volať nebudeme, rušili by sme. Babka chápe a prikyvuje s takou odovzdanosťou, až sa začínam cítiť previnilo.
Volá na dedka, je pri zajacoch. Dedko nepočuje. Klopkáme k nemu.
Podávame si ruky a dedko ma oslovuje úplne cudzím menom. Pýta sa na syna a manželku. Zostali doma, ale majú sa dobre, ubezpečujem ho. Babka na mňa najprv babkovsky veselo žmurká, no keď ma dedko oslovuje dvoma ďalšími menami, klopí zrak ako nešťastný psík.
So psíkom klopkáme do domu. Ďalšie otázky nedostávam. Že sa tu zjavujem po niekoľkých rokoch, berie babka s rovnakou samozrejmosťou ako to, že dvadsaťdvaročné vnúča k nim prišlo na prázdniny.
Dedko berie so samozrejmosťou aj všetko ostatné.
Na záchode splachujem letiskové štítky z batohu. V azylovom dome neskôr dostávam dve teplé jedlá a posteľ. Žiadne otázky. Azyl.
ŽENU
Otázky na mňa vyťahovala, akoby sa ich krátko predtým učila naspamäť. Mal som pätnásť rokov a netušil som, ako odpovedať.
„Čím chceš byť?"
„Mám rada Green Day. Máš rád Green Day?"
„Kde na svete by si chcel žiť?"
Nevedel som si predstaviť, čo jej o mne moji rodičia nahovorili. Naši otcovia nás na oslave zatvorili do izby a pri káve v obývačke už určite rozoberali našu svadbu, manželstvo aj deti.
Môj otec a mama si to predstavovali asi takto: Zmaturujem na gymnáziu a vyštudujem za lekára. Ak nie za lekára, tak za právnika alebo inžiniera. Nájdem si dobrú prácu a ožením sa. S dobrou ženou. Budeme mať dve deti a byt v meste. Neskôr dom. Podrobný plán som nosil zašifrovaný kdesi pod kožou od narodenia. Celé som si to uvedomil práve vtedy, zatvorený v izbe s dievčaťom a jeho otázkami. Svoj neviditeľný zoznam museli do mňa rodičia vytetovať, kým som bol celkom maličký, nepamätám sa na to.
Dievča sa nevzdávalo.
„Aké jazyky sa v škole učíš?"
Bola pekná, podľa univerzálnych kritérií, no ja som mal chuť vyraziť dvere a utiecť. Rozprávať sa s ňou o škole bolo jediné východisko.
„Angličtinu a ruštinu."
Vysvitlo, že u nich mali angličtinu a nemčinu, ale popri tom práve začala chodiť na ruštinu. Zo všetkých troch rečí má vraj najradšej ju. Ďalej pokračovala s otázkami o jazykoch, možno si myslela, že sa tak rýchlejšie dostaneme k bozkávaniu, a potom sa mi otočila chrbtom.
„Kresli mi na chrbát písmená. Ruské, z azbuky. A budem hádať."
Neuhádla A, B ani V. Chvíľu som rozmýšľal, či to nerobí naschvál a nečaká, že ju opravím. Možno.
Rozhodol som sa, že to pekné dievča ani neopravím, ani nepobozkám. Previnilo som sa necítil, no keď sme sa z klietky dostali, neskutočne mi odľahlo.
STAŤ SA MUDR./JUDR./ING.
Bolo to pred rokom. Svojich rodičov som vtedy videl naposledy.
Vzduch v izbe sa menil na bahno. Ja a mama sme sedeli za stolom, otec okolo nás krúžil ako osa a opakoval to isté dookola, ja to nechápem, ja to nepochopím, ja to nechápem, ja to nepochopím. To bzučanie počujem doteraz.
„Potrebujem si dať nejaký čas pauzu."
Ja to nechápem, ja to nepochopím, ja to nechápem, ja to nepochopím.
„Jednoducho potrebujem nejakú zmenu, na rok zo školy vypadnúť, robiť niečo iné, chápeme sa, nejako odbočiť, žiť."
Krúži a bzučí ďalej.
„Budem pracovať. To sa vám musí páčiť. Či? Nájdem si zamestnanie."
Skončili sme.
(NEVIEM)
Začíname. Raňajky, volajú ich frištuk, sú u starých rodičov rituál. Maličké náboženstvo. Mám pocit, že aj keby som tu zostal navždy, každé ráno by muselo vyzerať rovnako.
Babka: Krája chlieb. Pripravuje vajcia a párky.
Dedko: Poldeci nalačno.
Babka a dedko: Káva. Lieky.
Frištukujeme. Po jedle sa babka odklopkáva k drezu a umýva riad, dedko zostáva pri stole a načahuje sa po ceruzku a kúsok papiera. Robí si zoznam. Zapisuje si veci, ktoré má na dnešný deň v pláne. Šepká si.
Zajace.
Pošta.
Zadok - maľovať.
Drevo.
Dopíše zoznam a vstáva, hovorí, že dnes je vonku naozaj pekne a dá sa toho stihnúť veľa, isto mu pomôžem a zvládneme všetko. Vyká mi. Psík pri riadoch sa na mňa pokúša preniesť odľahčujúci úsmev. Nefunguje to.
Kým vyjdem von, dedko už stojí pri zajacoch. Neskôr vysvitne, že k ďalším bodom zo zoznamu sa nedostane.
Hneď ako si ma všimne, začína s podrobným opisom práce. Vodu dolieva priebežne. Ráno prikrmuje čerstvou ďatelinou, ale nehádže ju zajacom celú, to sa nedá; z rastliniek odtrháva lístky a králikom ich ukladá na kôpky. Najtenšie stebielka necháva. Nie je čas, vysvetľuje.
Zajace majú frištuk. Ničia dedkove kôpky, lístky ďateliny vypadávajú z klietok a na zemi o každý z nich bojujú sliepky. Z celého detstva mi chýbajú najviac. Aj tie zajace, aj tie sliepky, aj frištuky.
Dokázal som to každé prázdniny. Nástup ihneď po frištuku. Sliepky sa naučili pod mojou paličkou zoradiť a stáť v takmer dokonalom rade. Disciplína. Zajace sa nič podobné nikdy nenaučili, podriemavali vo svojich klietkach, spali s otvorenými očami a počúvali. Rozprával som im o svete za králikárňou a pridával vymyslené príbehy. Občas pokyvkali hlavami.
Sliepky poslúchali a zajace počúvali. Tak dobre to nedokázal nikto iný. Ani vtedy, ani neskôr.
Skôr ako dedko dokončí kôpkovanie, na čosi si spomenie, zahadzuje ďatelinu na zem (sliepky kolabujú) a tlačí ma od králikárne k domu.
„Keď vás tu mám", hovorí mi, „môžeme sa do toho pustiť. Potrebujeme to namaľovať celé. Budeme musieť aj z rebríka."
Stojíme pred zadnou stenou domu. Tesne pod strechou sa udržali zvyšky omietky, no kúsok nad zemou sa cez celý múr natiahla puklina. Z čiernej praskliny vypadávajú kusy hliny.
Zadná stena domu je otočená k domu susedov. V dome susedov nebýva nikto. Pomreli. Dom susedov vyzerá ako zadná stena domu.
Kým dedko cupká popri stene tam a naspäť, stojím na mieste, a rozmýšľam, či nám hlinený domček pri maľovaní nespadne. Na jazyku mám konflikt (podmurovať, omietnuť), ale dedko ma predbehne.
„Nemáme vápno ani štetky. Nakúpiť treba, maľovať dneska nebudeme."
Vyviazol som.
PRÁCU
Vedel som, že z toho nevyviaznem nikdy.
Odišiel som zo školy a začal som si hľadať prácu, dni sa mi medzitým rozpadli na nesúvisiace úlomky a stravovací režim na pivá a sladkosti, potom som nastúpil, dostal som miesto v reklamnej agentúre a dni sa mi opäť poskladali, každý bol rovnaký, zlievali sa do jedného a nikdy nekončili, začal som vstávať na ôsmu a každý deň kráčať po tej istej ulici, v práci dvíhať telefóny ľuďom, s ktorými som sa nechcel rozprávať a byť milý na klientov, ktorí mi išli na nervy, každý deň som hovoril a písal o veciach, ktoré som nikdy nevyskúšal a v reklame ich každému vrelo odporúčal, v práci som spoznal kolegu, s ktorým sme si rozumeli, vo všetkom, začal ma presviedčať ma, aby sme odišli, zbalili sa a ten nekončiaci deň uťali, cestovali, možno po Indii, žili bez plánu, krútil som hlavou, nesúhlasil som, to nepôjde, medzitým sa mi strava postupne ustálila na rannej káve, obede, poobednej káve a dvoch večerách, tých káv bolo pomedzi viac, možno závislosť, začínal som si pripadať dospelo, dovtedy to neprišlo ani s prvým pitím, prvým sexom, prvou trávou, ani prvým zamestnaním, od pitia som si časom úplne odvykol a na kávu si úplne navykol, závislosť, dospelosť, dúfal som a stále to neprichádzalo, pripadal som si ako maličký zatúlaný chlapček, chúďatko, dúfal som, že niekto príde a nahlas zatrúbi alebo zaznie gong a potom mi to oznámia, si dospelý, máš super život, žiješ preto a preto a tvojím životným krédom je toto a toto, nič také ale neprichádzalo, prichádzali len ďalšie a ďalšie dni, vlastne jeden, čo to táram, bol to len jeden deň posekaný nocami na kúsky a mne zo všetkého najviac vtedy chýbali tie zajace a sliepky.
ŽENU
Bola pekná. Podľa univerzálnych kritérií. Vyššia a štíhla, s tmavými vlasmi a modrými očami. Otcov typ, povedal by som.
Odkedy nás otcovia na oslave zatvorili do jej izby, v jednej miestnosti sme sa spolu už sami neocitli. Niekedy sme sa na seba usmiali v škole alebo si zamávali na ulici. Niekedy som odbočil.
Do vinárne som sa dostal omylom, fatálnym nedopatrením. Pozvanie som prijal so samozrejmosťou, s ktorou som sa dlho nevedel zmieriť. Témy nám došli krátko po prípitku. Rozprávať sa s ňou v tej vinárni o víne bolo jediné východisko.
Hovorila o bukete, sviežosti a trieslovine a v pohári pritom točila vínom celú večnosť. Iritovala ma. Ďalšiu večnosť ho potom ovoniavala a niekoľko ďalších večností prevaľovala v ústach. Kým ho prehltla, sformuloval som niečo o kyslosti.
Čašník priniesol novú fľašu, nalial nám na ochutnanie, striedavo hádzal pohľadom na mňa a na ňu, po čase nás odhalil a ďalej pozeral iba na ňu. Nepáčila sa jej teplota. Čašník sa usmial, spod kože mu pri tom vystúpila úžasne hranatá sánka, a zvrtol sa po inú fľašu, chladnejšiu.
Naspäť bol okamžite. Pri stole medzitým prebehla ďalšia večnosť.
Predtým, ako nám nalial, jej celú fľašu podal, na, vyskúšajte, táto je dokonalá už na dotyk, a znovu sa usmial, ja som si ale namiesto čeľuste všímal jeho žilnatú ruku, začínala sa mi točiť hlava, bola to naša druhá fľaša, podávala mi ju cez stôl, chyť, aká je, ale ja som sa nechcel dotknúť ani fľaše, ani jej prstov, ale žíl na jeho ruke.
Nedotkol som sa.
STAŤ SA MUDR./JUDR./ING.
India sa skončila dotykom.
S kolegom sme sa zbalili krátko predtým, ako sa z mojich spolužiakov stali bakalári. Namiesto bakalárskej práce som si našiel prácu v Dillí, učiteľ angličtiny, učili sme obaja, bolo to strašné, ale potom sme začali cestovať, veľa, dlho a ďaleko. Viedol nás kolega, ale kam ideme, poriadne nevedel ani on. Každý deň pritom dával dokonalý zmysel.
Začiatkom leta mi napísala mama. Dozvedela sa o mne. Bojí sa o mňa a mám to skončiť. Ja som sa zo všetkého najviac bál toho, že sa to celé raz skončí. A celé sa to aj skončilo. Dotykom.
Sedeli sme vonku, v noci, niekde v horách, sami. Obloha bola takmer dokonalá. Využil som to.
„Ak zavrieš oči, budeš počuť zvuky, ktoré si si dovtedy nevšimol. Sústreď sa a počúvaj. Skús to."
Skúsil to. Bol som neskutočne nervózny.
Pomaly som sa k nemu priblížil, zadržal som svoj dych, na tvári pocítil ten jeho, a perami som sa ho dotkol na ústach. Kolega otvoril oči a odtiahol sa. Veľmi som túžil, aby ma udrel, začal kričať alebo sa zamračil. Nič. Mlčal. Pozeral na mňa, akoby som ho práve opľul.
Keď sme z Indie odchádzali, od mora práve prichádzal monzún.
ŽENU
Nie.
(NEVIEM)
Môj tretí azylový deň. Frištukujeme.
Keď dojeme, babka umýva riad a dedko si plánuje deň.
Zajace.
Pošta.
Zadok - maľovať.
Drevo.
Hneď po frištuku sa usádzame v obývačke, babka nalieha, zatvára do nej mňa aj dedka, zajace počkajú, sadnite si.
„Nalaď nám to voľáko," hovorí babka a rukou capká po škatuli televízora ako po hlave mačky.
Kým rozbaľujem, dozvedám sa, že ho dostali od mojich rodičov na Vianoce, vtedy ho vybalili z papiera a zabalený v škatuli dočasne uložili za starý televízor. Ja im to definitívne provizórium teraz rúcam, niekoľkotonový televízor skladám na zem a nový staviam na jeho miesto, dedkovo sklamané šomranie ignorujem, obraz je to naozaj biedny, a s pocitom, že spúšťam urýchľovač častíc alebo staviam raketoplán, ho káblami spájam so svetom.
Návrh, aby sme starý televízor šupli na povalu, odmietam. Babka a dedko zhromažďujú všetko, čo by sa im mohlo v najbližších desiatich životoch hodiť, ale televízor na povalu nevynesiem. Zostane na zemi, dočasne.
Ladím. Keď sa mi nedarí chytiť päť najobľúbenejších babkiných staníc, stará mama sa mení na bojové plemeno.
Mám nápad, ako situáciu zachrániť, bežím po batoh a zo samého dna vyťahujem kľúč. USB kľúč potom zasúvam do LCD televízora (skratkami starkých nezaťažujem) a prehrávam im pesničky, ktoré by mohli poznať.
„Toto nepoznám," šteká babka.
„To hrá!" vykrikuje dedko. Neskôr sa začína vypytovať, čo všetko na kazete mám a či mu dokážem pustiť aj cimbalovku alebo Grúňa. Krútim hlavou, no pohotovo vysvetľujem, že pokiaľ budem mať počítač a prístup k internetu, možné je všetko. Ak by som bol podomovým predajcom, práve by mu pribudol počítač, wifi aj internet v mobile. Aj mobil.
„Tak to tam všetko daj. A aj Ervisa Persilho, toho Američina," dodáva dedko sprisahanecky.
Babka mlčí. Vyzerá sklamane, podvedene, zarazene, oklamane, naštvane a urazene.
„To je úžasné," drgá do nej dedko, „teraz si môžeme prehrávať, čo sa nám zachce."
Stojím pred televízorom a mám chuť prehrať si niečo iné, cítim sa, akoby každý môj deň už niekto predo mnou prežil a akoby mne všetko iba prehrávali v 3D kvalite a HD rozlíšení, akoby som sedel za neviditeľným sklom a pozeral sa na život, ktorý sa už raz stal a nič sa v ňom nemôže zmeniť. Tak.
„A ozaj, aj moravské ľudové tam daj. A Persilho nezabudni. Ja ti asi napíšem zoznam."
(NEVIEM)
Naše ďalšie spoločné ráno. Chlieb, vajcia, párky, poldeci, káva, lieky, riad, ceruzka, papier, plány.
Zajace.
Pošta.
Zadok - maľovať.
Drevo.
Po frištuku dedko nejde za zajacmi, ale rovno ma ťahá za dom.
„Keď vás tu mám„", hovorí mi, „môžeme sa do toho pustiť. Potrebujeme to namaľovať celé. Budeme musieť aj z rebríka."
Dedko cupká popri stene tam a naspäť, prezerá si ju a chvíľu nič nehovorí; ja stojím na mieste a čakám. Neprotestujem.
„Ale počkať," zastavuje sa, „treba nám veci. Vápno, štetku, aj dve, a valček, s tým sa dobre robí."
Tesne predtým, ako začnem rozmýšľať, hovorím, že pôjdem do obchodu. Dedko sa teší a tľapká ma pleci. Schyľuje sa k objatiu. Tyká mi.
Vraciam sa dovnútra, počkám na autobus do mesta a v duchu si to všetko opakujem, vápno, dve štetky a valček, s vreckom vápna sa mi pocestuje úžasne; do toho babka pridáva kávu, olej, cukor a vegetu, prerušujem ju a sadám si za stôl: ceruzka, papier, napíšem si lístok.
Spravím si zoznam a pôjdem do obchodu.
