Cítim sa bezpečne v 21. storočí?

Súťaž v písaní esejí MO SR 2009

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Vtedy som sa cítil bezpečne

1994. Bol som celkom malé dieťatko. Existovalo pre mňa len pár ľudí, všetko ostatné bolo neznáme, vzdialené, strašidelné. Dokonca aj jedna obyčajná izba bol pre mňa priveľký priestor na to, aby som tam pokojne vydržal sám, aby som sa nebál čudesných vecí dospelákov všade navôkol. Jedine matka mohla z izby vytvoriť teplé hniezdočko a dovoliť mi zaspať. Jedine matkina vôňa, teplá náruč a nežné slová. Vtedy som sa cítil bezpečne.

2002. Pršalo. Nie, lialo. Lialo, akoby už nikdy nemalo zasvietiť slnko a hromy, blesky trieskali, akoby sa Zeus načisto pomiatol. V ten prázdninový večer u starých rokov ma búrka zastihla vonku a pokým sa mi podarilo dostať dnu, poriadne som zmokol. Babka mi síce dala suché šaty a teplú polievku, ale strach z búrky to vo mne nezahnalo. Túlil som sa na jej kolená a v niekoľko sekundových intervaloch som sa pýtal, či majú na dome bleskozvod. Zakaždým som dostal odpoveď : Áno, máme. Vtedy som sa cítil bezpečne.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

2009. Irán rýchlo napreduje v nečistej snahe zahmlievanej rečami o energetickej bezpečnosti. Koaličné sily v Afganistane majú čoraz vážnejšie problémy. Ak si spomeniem ešte aj na letný konflikt v Gruzínsku, nedávne krviprelievanie v Gaze, otrasné zabíjanie v Darfúre či dokonca kontroverzné „radarové" plány „hneď za rohom", musím si položiť otázku. Dokáže ma ochrániť mamičkina náruč? Alebo babkin hromozvod? Môžem sa v 21. storočí vôbec cítiť bezpečne?

Proti vode, vetru, násiliu ...

Žijeme v dobe, na ktorú, povedzme si na rovinu, dosť často nadávame. Hrozná a strašná a zlá a ťažká a nespravodlivá a násilná doba. Avšak keď svoje úvahy neobmedzíme len na súčasnosť, prídeme k záveru, že v láske, mieri a hojnosti nežili ani naši starí rodičia. A ani ich starí rodičia. Nenávisť, spory, závisť vládli medzi jednotlivcami, kmeňmi i celými masami ľudí od nepamäti. Násilie nie je fenoménom súčasnej doby, ale píše dejiny ľudstva od jeho počiatku po dnešok. A je možné, že práve násilie napíše posledné slová do denníka človeka.

SkryťVypnúť reklamu

Na mieste preto nie je otázka, ako vymazať násilie zo sveta, ale ako ho účinne eliminovať. Proti povodniam staviame hrádze. Proti vetru a s ním spojenej erózii budujeme vetrolamy. Proti rýchlej jazde zabezpečujeme priechody retardérmi. Ako sa však brániť voči nebezpečenstvu zbraní v nesprávnych rukách? Ak chceme chrániť ľudí pred povodňami, nerobíme to tak, že do nádrže lejeme ďalšiu a ďalšiu vodu. Rovnako ani násilie nemožno poraziť ďalším násilím.

Odpoveďou spoločnosti na všetky aktuálne hrozby musí byť spoľahlivá armáda. Armáda, ktorá neútočí, ale bráni. Armáda, ktorá neničí, ale pomáha budovať. Armáda, ktorá ochraňuje, pomáha a vlieva istotu a stabilitu do globálneho poriadku. Všetko vojenské a s armádou akokoľvek spojené nesmie ľuďom naháňať strach, ale pocit bezpečia. Áno, už veľakrát armády v Európe i vo svete spôsobovali strašnú skazu a to i vlastným národom, ktorým mali slúžiť. Avšak kvôli ľuďom ako Hitler či Stalin sa nemôžme vzdať svojho sna o bezpečnom svete. Keď chceme chlieb, neprosíme len o slniečko, ktoré je nám príjemné, ale aj o nevyhnutný dážď. Takisto nemôžme kvôli bezpečnému svetu žiadať svet bez armád a zbraní.

SkryťVypnúť reklamu

Veľký sen malej krajiny

Ktosi posmešne poznamenal, že svetovú bezpečnosť potrebuje len Amerika. Myslím si však, že globálne problémy sú výzvou pre nás všetkých. Úvahy o raketách a radare v susedných krajinách sú toho dôkazom. Aj Slovensko chce byť stabilnou a bezpečnou krajinou. Na to nám však nestačia iba zodpovední politici, silné spojenectvá a medzinárodné zmluvy. Dôležitá je i opora vo vlastnej armáde. O tom nás presvedčil násilný rozpad Česko- Slovenska na začiatku 2. sv. vojny.

Názor, že armáda je malej krajine zbytočná, nemá reálny základ. Prečo zdôrazňovať našu „malosť", keď sme schopní vybudovať síce malú, ale efektívne pracujúcu armádu? Príkladom schopností i malej armády môže byť počínanie fínskej armády voči sovietskym agresorom v 2. sv. vojne. Húževnatý a profesionálny prístup ukázal celému svetu, že obrovská veľkosť armády nemusí byť zárukou jej sily. Presne takúto armádu potrebujeme aj my Slováci. Malú, dobre organizovanú, bojaschopnú armádu, ktorá je schopná strieľať góly.

SkryťVypnúť reklamu

Dobrá armáda sa však v mojich očiach „neobmedzuje" len na svoj primárny cieľ, ale naplnenie svojej úlohy nachádza aj inde. Naplnenie úlohy pomáhať a slúžiť ľuďom. Ruky, ktoré držia zbrane totiž dokážu i viac než len strieľať. Každoročnou výzvou pre naše ozbrojené sily sú napríklad povodne v mnohých regiónoch Slovenska. Využíva tu armáda svoje kapacity v prospech ľudí na maximum?

O nič menšou výzvou pre „ľudský" rozmer armády nie sú ani zahraničné misie. Na Slovensku sme si po dlhých rokoch vydobyli svoje práva na slobodu, ale v mnohých krajinách sa to nepodarilo. Milióny ľudí trpia v autokratických režimoch. Máme sa na to len tak prizerať? Máme sa spoliehať na pomalú a bezzubú diplomaciu? Aj slovenská armáda sa môže podieľať na „exporte demokracie" a prinášať trpiacim ľuďom dôležitú hodnotu. Slobodu.

Veľkí bratia

Keď mal môj brat okolo osem rokov, začal chodievať na ihrisko za futbalom. Hoci mal dobrú loptu a vedel už celkom dobre hrať, desať - jedenásť roční chlapci ho zakaždým posielali preč. Tak sa vždy domov vracal so srdcervúcim plačom, ktorý nebol nikomu príliš príjemný. Od tej doby som s ním preto chodieval aj ja. I keď som futbal nikdy nemal veľmi rád a ani sa mi obzvlášť nedarilo, tí chlapci ma rešpektovali. Bol som trinásťročná autorita. Vždy keď som sa tam s bratom objavil, prijali nás bez akých akýchkoľvek poznámok. Môj brat bol šťastný. A hoci mňa to behanie za loptou prestalo takmer úplne baviť, tiež som bol rád. Pochopil som, na čo je Slovensku dobré také NATO.

Povojnový svet a povojnová Európa obzvlášť hľadali nové princípy. Nové princípy, ktoré by zabezpečili lepší, spravodlivejší a bezpečnejší svet. Okrem rôznych ekonomických a politických štruktúr, bolo potrebné zabezpečiť poriadok a mier v Európe pre ďalšie generácie. Zverské zabíjanie sa nesmie opakovať, to bola jedna z nosných ideí projektu Severoatlantickej aliancie.

Ostatní chlapci boli na ihrisku sami, ale môj brat mal mňa. Podobný význam má aj NATO pre Slovensko. Malá krajinka ako sme my, je ľahko zraniteľná, avšak keď budeme držať spolu, budeme schopní nielen udržiavať vlastnú bezpečnosť, ale aj presadzovať vlastné záujmy. Modernú slovenskú armádu preto vidím ako funkčný článok v reťazi národov 21. storočia. A v takomto spoločenstve sa pod krídlami veľkých bratov môžeme cítiť bezpečne. Ako v matkinom náručí či na kolenách starej mamy.

Radovan Potočár

Radovan Potočár

Bloger 
  • Počet článkov:  96
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Boli Sme. Zoznam autorových rubrík:  Vážne veciVlažne vážneTrochu scestyPrózaŠkolyEsej?Nezaradené

Prémioví blogeri

Tupou Ceruzou

Tupou Ceruzou

323 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Roman Kebísek

Roman Kebísek

109 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

767 článkov
Marcel Rebro

Marcel Rebro

146 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu