Bolestivý pôrod
Už začiatok príbehu o tom, ako sa dostať z blata rovno do kaluže, neveštil slovenským školám nič dobré. Zmeny pretláčané zhora nadol sa totiž zvyčajne minú žiadanému účinku. Zatvorené dvere ministerstva, chaotické bľabotanie pána ministra a zmetení učitelia sa ihneď stali epitafom celej reformy.
Dá sa povedať, že informácie o reforme boli až do posledných chvíľ prísne utajované, pravdepodobne oveľa dôslednejšie než zoznamy príslušníkov SIS. Jediné, o čo sa mohli učitelia dlhú dobu opierať boli nezmyselné klábosy a rôzne stratégie povešané po stránkach ministerstva či školských úradov a ak mali šťastie, možno čo - to zachytili z médii.
Letné prázdniny v roku 2008 sa už plne niesli v znamení reformy, lepšie povedané - očakávania reformy. Učitelia trávili cez prázdniny nemalé množstvo času vypisovaním školských vzdelávacích programov, bleskurýchlym prepisovaním učebných plánov, ale najviac času im asi zabralo krútenie hlavou nad tým, čo sa to na naše školy rúti. Myslím si, že každá škola by mala mať vytýčené svoje ciele, cieľavedomý program a stanovené priority, čím by rodičia dostali ďalšiu pomoc pri rozhodovaní sa, na ktorú školu svoje dieťa zapíšu. Školské vzdelávacie programy sa však v réžii pána Mikolaja zmenili na frašku.
Keď žiaci prvého a piateho ročníka základných škôl a prvého ročníka stredných škôl v septembri 2008 vbehli do škôl, zdalo sa, akoby niekoho vyrušili. Pán Mikolaj očividne nepočítal s tým, že učitelia by popri všetkých programoch, formulároch, plánoch a školeniach radi aj občas niečo odučili. Namiesto toho, aby reforma priniesla učiteľom viac slobody a kreatívneho prístupu k práci, spravila z nich otrokov administratívy.
Reforma na plné obrátky
Prvé týždne školského roka 2008/2009 sme zvedavo gúľali očami po škole a hľadali známky reformy, o ktorej čosi písali v novinách, ale bohužiaľ sme nič nové nenašli. Telocvičňa s omietkou, ktorá nám padá na hlavu, triedy s nábytkom, ktorý by vyhodili aj z väznice, chemické laboratórium s vybavením, ktoré si aj moji rodičia pamätajú zo študentských čias ako zastarané. Jedinými známkami reformy, ktoré sme našli, boli zmätení učitelia.
Tí sa už po prvých týždňoch fungovania reformy začali deliť na dve skupiny. Prvá, tá väčšia, sa k reforme radšej ani nevyjadrovala a mlčky plnila pokyny zhora. Druhá, trochu menej početná, reformu v podstate otvorene kritizovala a do nových osnov sa snažila vtesnať aspoň čo-to zo starých koncepcii a vniesť do neporiadku aspoň závan logiky a zdravého rozumu. Zakrátko sa ukázalo, že reforma zo školského systému nespravila hnací motor, ale brzdu vzdelávania na slovenských školách.
Jedným z najväčších sklamaní, ktoré reforma priniesla pre mňa, bol slovenský jazyk a literatúra - „po novom". Do popredia vystúpila gramatika, literatúra sa odsunula celkom na okraj. Usporiadaniu tematických celkov v literatúre na gymnáziách pritom zrejme nerozumie ani pán minister. Tento školský rok sme napríklad začali E. M. Remarqueom, povedali si niečo o expresionizme a hneď nato sme sa učili o rozdelení epitet, o básnických symboloch a Ivanovi Kraskovi. Potom sme úplne plynulo (čiarou v zošite) prešli na drámu a divadlo, aby sme hneď vzápätí skočili na časomerný veršový systém. Po časomiere sme hovorili o Jankovi Jesenskom, rozdelení lyriky a na poslednej hodiny sme sa naučili niečo o dekadencii. Keď sme sa pani učiteľky spýtali, či v tom vidí nejaký systém, pokrútila hlavou a povzdychla si. Nechcel by som byť na jej mieste.
Podobným spôsobom sa zreorganizovali aj iné predmety, pričom reforma zväčša priniesla zmenu poradia z 1,2,3,4,5,6,7,8,9,10 na premyslený systém 4,7,1,5,3,10,8,2,6,9. Ak je situácia na základných školách rovnaká ako na gymnáziách, vôbec by ma neprekvapilo, ak by sa prváčikovia naučili písať E, T, R, S a učiteľka od nich mala podľa reformy vyžadovať, aby napísali slovo MAMA.
Osobitnou kapitolou celej reformy sú učebnice. Chýbajú nám takmer všetky a dá sa povedať, že istí si môžeme byť len tými, ktoré nám rodičia musia kúpiť. Učitelia biológie, dejepisu, geografie či chémie sa tak veľakrát môžu opierať len o to, čo poskytujú staré učebnice používané pred reformou. Na slovenský jazyk a literatúru používame napríklad tento rok dovedna osem učebníc. Áno, osem! Časť preberaného učebnica sa totiž nachádza v jednej, časť v druhej, tretia sa nedá nájsť nikde (viď. Obr.). Popri tom sa ešte vydalo niekoľko nových učebníc... A namiesto školských tašiek idú na dračku školské vrecia.
Šiesta iks
Naša trieda sa nedávno musela premenovať zo sexty na VI.X. Pán minister totiž vymyslel, že názvom ako prima, sekunda, tercia... nikto nerozumie a latinské názvy treba nahradiť. Ja mám však skôr pocit, že väčšina ľudí nerozumie, odkiaľ sa berú miliónové majetky pána Slotu, tryskáče a drahé autá. Ak má pán minister chuť ozrejmovať, nemusí meniť zaužívané názvy tried. Stačí vysvetliť, ako sa dá prísť spoločensky unavený do parlamentu, rabovať z verejného majetku aj priklincované či ako sa dá podpisovať do prezenčnej listiny večného absentéra a na druhej strane hlásať vznešené heslá o láske k národu a vlasti.
Školská reforma však rozhodne priniesla aj pozitíva. Napríklad hodiny biológie nám pán minister umožnil využívať z deväťdesiatich percent času trénovaním písania poznámok, keďže už sedem mesiacov nieto učebníc a učiť sa nám treba. Ďalším prínosom je, že žiaci slovenských škôl majú jedinečnú možnosť pochopiť význam slov Marka Twaina: „Nikdy som nedovolil, aby škola stála v ceste môjmu vzdelaniu." A taktiež nás pán minister naučil, že nič nie je také zlé, aby nemohlo byť ešte horšie.
Ak sa má naše školstvo raz pohnúť k lepšiemu, sú potrebné veľké zmeny. Pokrytectvo a aroganciu na najvyšších pozíciách v rezorte musí vystriedať pokora, slušnosť a pripravenosť na dialóg. Pokým k takýmto zmenám nedôjde, učitelia zostanú úradníkmi, ktorí musia sem-tam odbehnúť učiť a vzdelanie degradované na diplom a titul. Kým brány školy raz prekročia moje deti, budem robiť všetko preto, aby sa obrat o 180 stupňov mohol podariť.
