Hoci nám v tom čase nad hlavami lietali bombardéry a „hneď za dverami" zúrila otrasná vojna, ja som bol oproti dospelákom v určitej výhode. Kým oni sa obávali strašných hrozieb vojny, my bábätká sme sa niečím takým „vzdialeným" vôbec nevzrušovali. Veď dosť strašidelný bol pre nás aj neznámy kút izby, nieto ulica, mesto či vzdialené bojiská. A okrem toho sme mali pri sebe to najcennejšie. Matkinu náruč. Nie riadené strely, nie bunkre, nie ostnaté drôty, ale matkino teplo nám dávalo cítiť, čo je to bezpečie domova.
O pár rokov neskôr, keď teroristi krvavo udreli v Madride a rok na to aj v Londýne a to všetko tu - v našej kľudnej, bezpečnej a veľmi blízkej Európe, som si začínal čoraz viac uvedomovať, čo pre mňa mama vlastne znamená. I keď som mal už aj brata, o maminu priazeň, lásku či náruč sme sa nikdy nemuseli byť. Nepísaná dohoda - mama je tvoja i moja. Je jej predsa dosť pre oboch. Tiež sme pochopili, že aj tá dobrá a starostlivá mamička, môže zvýšiť hlas a povedať nie. A presne taká, aká bola naša mamička pre nás dvoch, je aj Európa pre nás všetkých.
Iste, nebudem nikoho presviedčať, že Európa pečie dobré koláče a cápe po zadku, ale na našu mamičku sa aj tak v mnohom podobá. Raz ju chceli mať Rimania. Inokedy Francúzi. A neskôr Nemci či Rusi. Preto trvalo dlho, kým sme pochopili, že medzi nami nie sú lepší a medzi nimi najlepší, ale že Európa patrí nám všetkým - či sme Slováci, Nemci, Taliani, či sme bohatí alebo chudobní, či sme tmavší alebo modrookí blondiaci. Keď sme bolestivo prišli i k tomuto poznaniu, položili sme základný kameň bezpečnej Európy.
Bezpečná Európa je azda to najdôležitejšie na to, aby sa európsky občan budúcnosti mohol cítiť v Európe ako v bezpečí domova. Nesmie sa nikdy opakovať, aby sa niekto bál dôstojne vyjsť na ulicu len preto, že má iný názor ako vládnuca strana alebo že sa jeho krv nepozdáva absurdným rasovým teóriám. Nesmie sa opakovať, aby sa ďalší Európania z ničoho nič budili vo vlastných domoch ako vyhnanci či akýsi zradcovia.
Rovnako detailne si pamätám, ako sa o nás mamička obetavo starala, kým sme boli celkom malí, ako nám dodnes výborne varí a perie šaty. Síce som dlho nechápal, prečo sa tak hnevá, keď sa mi podarí rýchlo zašpiniť oblečenie, dnes viem, že svojou ľahostajnosťou som jej narobil veľa trápenia. Kedysi mi možno bolo príjemné váľať sa po špinavej tráve a skákať do každej kaluže, no len čo som si uvedomil, že takto sa vďačnosť za čisté šaty neprejavuje, zmocnili sa ma výčitky.
Európan budúcnosti sa k Európe nemôže správať inak. Náš svetadiel popri neoceniteľných kultúrnych pokladoch predstavuje aj kus prírodného bohatstva. Pôda staručkej Európy živila a stál živí generácie európskych národov. Nádherné lesy od subtrópov po severské tajgy nám dovolili stavať si obydlia, lode, zohrievať sa pri ohni, šíriť vzdelanosť ukrytú v knihách. Aj rozmanité nerastné bohatstvo nám vždy poskytlo všetko, čo sme počas dlhého hospodárskeho vývoja potrebovali. Čo nám teda dáva právo drancovať túto krásnu prírodu? Prečo nemôžme zachovať krásne lesy, čistý vzduch a vodu, suroviny, pôdu a bohatstvo oceánov pre generácie, čo prídu po nás? Európsky občan budúcnosti nemôže byť nenásytný ako mnohí pred ním. Namiesto plného brucha musí zodpovedne hľadieť predovšetkým na prostredie, v ktorom žije a vážiť si ho.
Na to, aby sme mohli takto slušne a zodpovedne žiť, však potrebuje ešte čosi, čo chce pre svoje dieťa každá poriadna matka. Pretože mamičky azda nikdy nechcú, aby ich synáčikovia miešali maltu na stavbe, ale aby pracovali ako, dajme tomu, uznávaní vedci alebo vrcholoví manažéri. To je dôležité aj pre všetky vrstvy Európanov budúcnosti. Vzdelanie.
Vzdelanie - to nie sú len roky školskej driny, ale aj cesta, ako dosiahnuť, aby sme nemysleli len na to, kde zohnať chlieb a peknú ženu. Vzdelanie otvára dvere nielen k technologickému pokroku a rýchlejšiemu rastu ekonomiky, ale i k tomu, aby sa široké masy ľudí zaujímali o veci verejné. Aby nikomu nebolo ľahostajné, či žije v slobodnom a demokratickom štáte alebo totalite. Aby sa všetci aktívne dožadovali vysokej politickej kultúry a odmietali nezmyselnú xenofóbiu a extrémizmus, nad ktorými sa nám už raz podarilo zvíťaziť.
Európsky občan budúcnosti je v mojich predstavách šťastný občan modernej Európy. Európy, ktorá nenapreduje po chrbtoch utláčaných a vďaka čmudiacim komínom, ale ktorá svoj progres stavia na múdrych a kreatívnych ľuďoch. Na slobode. Na demokracii. Na solidarite a tolerancii.
Básnenie o ideáli Európana je možno naivné. A možno utopické. Ale ani mamičkám sa nerodia vzdelané a slušne vychované detičky a ony sa predsa nevzdávajú. Preto sa nášho európskeho sna nemôžme vzdať ani my. Európski občania budúcnosti.
