Hromy, blesky a par facek

O novinách a čitateľoch, o televíziách a divákoch, o politike a voličoch. O bulvarizácii.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

„Dobrý deň, prosím si jedno Sme," lovím z peňaženky centy pred novinovým stánkom.

„Nemáme!" odzdravila tetuška zažratá do krížovky.

Nemáte? Pozriem na hodinky, pol piatej, ráno už nie je. Čo už.

„Tak... mi dajte Hospodárske noviny."

Tetuška sa oduto odlepí od krížovky, poprehŕňa sa medzi novinami kdesi v ľavej časti stánku a po chvíli sa vráti k okienku:

„Nemáme už."

Chvíľu sa na ňu mračím, asi to nemyslí vážne. Ani jedno, ani druhé, čo je toto za stánok? Tetuška si však zo zákazníka očividne ťažkú hlavu nerobí. Vodný vták na štyri...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Dobre, prosím si Pravdu."

Na okamih opäť podráždene vstane, rozhliadne sa po celom stánku a keď nič nenájde, prisunie k okienku vysokú hradbu novín formátu A4.

„Máme už iba Čas."

Od novinového stánku som sa s prázdnymi rukami znechutene odterigal preč. Ďalšie novinové stánky, supermarkety a benzínové pumpy v nedohľadne. Kým sa dostanem domov, zajtrajšie noviny už budú v tlači. Dnes to vyzerá na internet.

Ostrovčeky na internete a hŕstka iných médií sú pritom v mojich očiach poslednými baštami žurnalistiky, do ktorej sa oplatí investovať svoj čas a peniaze. Rozhodujúca časť médií sa totiž podriadila tichému diktátu väčšiny: tragédie, vraždy, senzácie, násilie, sex, súkromie cudzích ľudí. Emócie.

SkryťVypnúť reklamu

Stačí si na pár minút zapnúť komerčnú televíziu. Ja to robím len tak, zo zvedavosti, naposledy raz cez prázdniny. Počas desiatich minút v hlavnom televíznom spravodajstve zomiera v priemere 15 ľudí, niektorí obídu len so zraneniami a ak sa aspoň dvaja pred kamerou nerozplačú, správy nestoja za nič.

Človek by z toho usúdil - dobre, väčšina si želá toto, tak nech to má, ale my sa predsa skladáme aj na verejnoprávnu. Zapnúť si dnes Slovenskú televíziu je však takmer to isté, ako pustiť si na internete Smer - TV a popri tom si čítať tlačové správy HZDS.

Najviac informácii preto čerpám z mienkotvornej tlače a internetu, po prípade zo Slovenského rozhlasu, ktorý si ešte pamätá, čo je to poctivá práca a nad všetkým ma zdravý nadhľad. Čítať bulvár, pozerať sa na bulvár a počúvať bulvár v rádiu môže byť sčasu-načas úsmevné, ale hľadieť na svet iba cez škandály a senzácie? Ďakujem, neprosím.

SkryťVypnúť reklamu

Bolo by však naivné hovoriť o bulvarizácií a spájať ju len s brakovými médiami. Diktátu väčšiny sa dnes podriaďuje, aspoň na oko, aj väčšina politickej scény. Nitky, na ktorých sú uviazané bábky, možno veľakrát poťahujú iní a politika sama o sebe je možno naozaj len „o moci, peniazoch a záujmoch" (R. Fico), ale obal - forma, ktorou sa politici snažia presvedčiť väčšinu, plne podlieha bulvarizácií.

Výsledkom sú facky, urážky, osobné útoky - šťavnaté sústa pre bulvár. Reálny obsah tak médiá nahrádzajú lacným, ale dobre predajným tovarom, emóciami. Namiesto konfliktu argumentov, riešení a politických filozofii sa politika - jej vonkajšia forma, ktorej zvyknú hovoriť politická kultúra, zapĺňa vulgárnym primitivizmom.

SkryťVypnúť reklamu

Na Slovensku preto už veľmi dlho neexistuje reálny politický boj. Boj založený na nápadoch, odlišných názoroch a vecnej argumentácii. Politika sa zužuje na to posledné, na boj medzi totálnou deštrukciu a akou - takou nádejou. Na jednej strane Mečiar, Ľupták, Slota, Fico, na druhej strane alternatíva, ktorá mala v dvetisícdruhom i dvetisícdesiatom viac šťastia ako rozumu.

Ukážkou toho, kam takýto štýl politiky vedie, je súčasná situácia - vecné, odborné konflikty dokážu vzniknúť jedine vo vládnej koalícii. Opozícia na konštruktívny prístup jednoducho nemá. Pretože ho ani nepotrebuje.

Jav, ktorý snáď najvýstižnejšie môžem nazvať bulvarizáciu, totižto vôbec nevzniká kdesi v médiách, v politike, kdesi vo hviezdach, ale tu „dole" - v našej spoločnosti. Politikov máme takých, akých sme si zvolili. Médiá také, aké sme ich svojimi preferenciami sformovali. Politici preto robia a médiá zverejňujú iba to, čo ľudia - voliči, čitatelia, poslucháči, diváci - sami chcú.

Ak sa nám preto nepáči, že politici kradnú, kupujú poslancov a vysmievajú sa nám pri tom do očí, chybu nemožno hľadať len tam - „hore." Politická kultúra je, či sa nám to páči alebo nie, iba smutným obrazom kultúry vzťahov tu „dole". Bulvarizácia koniec-koncov hovorí niečo o nás samých. A nemilosrdne strháva masku z tváre mlčiacej väčšiny.

Radovan Potočár

Radovan Potočár

Bloger 
  • Počet článkov:  96
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Boli Sme. Zoznam autorových rubrík:  Vážne veciVlažne vážneTrochu scestyPrózaŠkolyEsej?Nezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
SkryťZatvoriť reklamu