reklama

Kompromis, ktorý nevyšiel

Dedictví aneb Kurvahoširusijdou - príbeh o sklamaných nádejach, ohnutých chrbtoch a nechcenom dedičstve.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

V rodine na to máme asi čuch.

Celé sa to začalo, keď v marci 1938 prišla na svet moja stará mama. Vybrala si na to veľmi zaujímavý rok - v septembri európske veľmoci odpísali krajinu, do ktorej sa sotva stihla narodiť a ani nie o rok bolo celej republike amen.

Presne o tridsať rokov neskôr porodila na jar 1968 svoje druhé dieťa, dcéru. Pri príležitosti jej narodenia prijala KSČ svoj Akčný plán. Mamina si vybrala naozaj dobre, taký hrmot predsa bársaké mimino nezažije. Keby bola chlapec a ešte k tomu o kúštik staršia, asi ako jej veľký brat, mohla by cez leto z okna obdivovať vojakov, obrnené autá a kopec tankov; popoludní by zobrala kamarátov do záhrady a s drevenými puškami sa hrali na bojovníkov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prelomový rok vystriehol aj môj mladší brat. V deväťdesiatom ôsmom síce po uliciach nestrieľali vojaci a z republiky si susedia netrhali, koľko sa im zachcelo, ale magická osmička sa nezaprela. S pánom bohom išiel od nás, neublížil žiadnemu z nás.

Čiernou ovcou rodiny som sa, akýmsi nedopatrením, stal nakoniec ja a narodil sa v roku 1993. Na prvý pohľad sa zdá, že bez tej osmičky na konci to musela byť pekná nuda, ale vybrať som si vedel aj ja. Koniec - koncov: som starý ako republika a to o sebe nemôže povedať hocikto, na to sa treba vedieť správne narodiť.

V rodine na to máme asi čuch.

Keď moja starká priviedla na svet svoju dcéru, batoľa si z väčšiny vecí ťažkú hlavu nerobilo. Zaujímali ho vlastne iba dve veci - plné bruško a mama. Tá na tom však nemohla byť rovnako.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mamičky na materskej politiku bežne, samozrejme, hádžu za hlavu, veď kto by mal na to popri malom dieťatku čas. V šesťdesiatom ôsmom to však muselo byť iné. Ak sa na ten rok dnes starej mamy spýtam, ešte vždy - akosi podvedome - spozornie a istý čas jej trvá, kým si uvedomí, že aj o Pražskej jari môže vnukovi rozprávať s rovnakou ľahkosťou ako o pionierskych táboroch či spartakiádach.

Bolo to iné, celkom iné ako dnes, trošičku podobné ako tesne po vojne, objasňuje mi na úvod. Ľudia chodili akýsi rozjasnení, plní očakávania a nádejí, akoby znovu začali veriť, akoby boli všetci opäť vtiahnutý do politiky, akoby každý deň závisel ich život bezprostredne od nej. Ľudia sa prebúdzali, angažovali a ako sa dnes hovorí - začali slobodnejšie dýchať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Iste, určitým skupinám bol Dubček aj s celou stranou ukradnutý, takí ľudia sa nájdu vždy. Ale tí, čo sa o veci aspoň trochu zaujímali, a tých bolo podstatne viac, tí mu verili všetci, do jedného. Všetci sme mu verili, uzatvára babka a vťahuje do rozprávania i seba.

Verili, neverili, príbeh sa happy endom neskončil. Hlavný hrdina svoju rolu predčasne vzdal, scenár začali písať iný a diváci prestali nadšene skandovať. Alexander Dubček koniec-koncov nebol ani superman, ani veľký reformátor.

Do vedenia KSČ sa dostal ako kompromis vnútri partaje, na začiatku neprekážal ani najkonzervatívnejšiemu ani najreformnejšiemu krídlu. Možno bol ľudský, možno bol úprimný a presvedčivý, možno bol typom politika, na ktorý ľudia dovtedy neboli zvyknutí. Nebol však typom silného lídra, ktorý vyhráva rozhodujúce zápasy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stačí si spomenúť na Františka Kriegela. Na Kriegela, ktorý ako jediný nepodpísal, ktorý Brežnevovi, takpovediac, napľul rovno do tváre, ktorý doma hlasoval proti dočasnému pobytu spojeneckých vojsk, ktorý neskôr medzi prvými podpísal Chartu 77. Na Kriegela, ktorý za celé Československo povedal v najťažších okamihoch jedno hlasné NIE! Čo vtedy povedal Dubček?

„Tohle nemohu podepsat. To by byl konec československé samostatnosti. A nikto z vás nemá ani ústavní právo podepisovat také dalekosáhlé závazky," povedal Kriegel. „Smlouva byla podepsána nikoliv perem, ale hlavněmi děl a samopalů," povedal Kriegel. Čo vtedy povedal Dubček?

Príbeh, ktorý Alexander Dubček v januári 1968 písať začal, príchodom vojsk a ohnutím chrbtov neskončil. V auguste 1968 začal písať svoj pomalý trýznivý koniec. S dedičstvom ohnutých chrbtov a pokrivených chrbtových kostí sa totiž pasujeme dodnes.

Nezáujem o veci verejné. Slabá občianska angažovanosť. Tiché trpenie krívd, korupcie a zločinu. Ešte vždy sa bojíme ozvať, ešte vždy o niektorých veciach hovoríme len doma. Invázne vojská zabili dovedna 107 ľudí. Stovky ľudí boli zranené. Pásy sovietskych tankov však prešli po odhodlaní celých miliónov. To desivé dunenie ostáva v jazvách niekoľkých podubčekovksých generácii dodnes.

O pošliapaných snoch a zlyhaniach iných sa špekuluje možno ľahko. Po bitke je každý generál. Pražská jar a predovšetkým - tuhá zima hneď po nej do mňa však silou-mocou vštepujú niekoľko záverov. Možno sa raz ešte budú hodiť.

Ten prvý hovorí, že medzinárodné dohody, zmluvy a spojenectvá platia len dovtedy, kým sa to obom stranám hodí. Keď sa záujmy aspoň jednej zo strán odrazu začnú meniť, zo všetkých dohôd sa stávajú prázdne slová.

Na konci septembra 1938 spojenci Československa na svoje záväzky akosi zabudli a svojho spojenca vymenili za vlastné záujmy. Približne o tridsať rokov neskôr, 14. júna 1968, československí predstavitelia podpísali v Budapešti „Zmluvu o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi ČSSR a Maďarskom". Len 67 dní na to, sme sa od Maďarska a ďalších spojencov tej vzájomnej pomoci dočkali. O osudoch miliónov ľudí tak očividne nerozhodli silné spojenectvá ani medzinárodné dohody. Politiku totiž zaujímajú celkom odlišné hodnoty.

Druhý záver, ktorý sa dá ľahko vyvodiť z toho, čo svojho času nazývali „socializmus s ľudskou tvárou". Išlo o pokus rehabilitovať politický systém v očiach ľudí, a obnoviť v nich vieru v to, čo sa ukázalo ako nefunkčné. Dá sa však zvierací režim zakryť ľudskou maskou? Systém zo železa a olova stmelený pomocou strachu a násilia nemožno reformovať, iba mu podraziť hlinené nohy, na ktorých stojí.

Najlepšie to však opäť vystihla moja starká: „Bolo to, ako keď dáš na smrť vyhladnutému privoňať výborné jedlo - poteší sa, ale nebude mu to stačiť. On ho bude chcieť zjesť!"

A namiesto jedla odo mňa dostane jednu po papuli.

Rok 1968 nebol zápasom jasného dobra a temného zla, nebol zápasom nebojácneho hrdinu proti zákerným silám. Bol pokusom hnaným odhodlaním zdola. Bol pokusom brzdeným strachom zhora. Bol pokusom o kompromis medzi slobodou a neslobodou. Nič také ako čiastočná sloboda však neexistuje.

Rok 1968 bol pokusom o kompromis, ktorý nevyšiel.

Radovan Potočár

Radovan Potočár

Bloger 
  • Počet článkov:  96
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Boli Sme. Zoznam autorových rubrík:  Vážne veciVlažne vážneTrochu scestyPrózaŠkolyEsej?Nezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu