Trošku malé, trošku provinčné. Naše mesto mám napriek tomu celkom rád. Levice sú totiž zaujímavé, typicky typické slovenské malomesto. Vysoko tolerantné, absolútne znášanlivé. Geniálne fungujúca multikultúra.
Máme tu židovskú synagógu. A cintorín. Jediný háčik je v tom, že tu nemáme židov. Mesto duchov. Pred sedemdesiatimi rokmi si totižto povedali, že tých židov tu akosi nepotrebujeme. A nebolo to len panské huncútstvo. Židovské byty, obchody, majetky sa páčili každému a z okolitých dedín židov vyháňali dokonca samotní obyvatelia.
V júni 1944 bolo v meste zhromaždených takmer 2700 Židov a zavreli ich do skladov tabakovej továrne. Neskôr transport na železničnú stanicu. Odtiaľ do Osvienčimu. Z koncentračného tábora sa domov vrátil len zlomok. A nevítali ich s otvorenou náručou.
Ďalej Rómovia. Cigáni. V meste ich stretnete často - niekedy vo veľkých skupinách, inokedy cupkajúcich osamotene s handričkou nasiaknutou toulénom. Väčšina robiť nikdy nebude a zvyšok, ten od gadžov robotu nikdy nedostane. Základným kritériom pre spoločnosť je totižto farba pleti.
Donedávna žili Rómovia aj na mnohých miestach priamo v Leviciach. Pamätám si na bytovku neďaleko pešej zóny, ktorú využívali pomerne intenzívne (nad týmto eufemizmom som rozmýšľal dlho). Pred pár rokmi ich činžiak dokonca museli zrútiť. A väčšina Rómov sa postupne sústredila do geta za mestom. Od „rómskeho mestečka" žijem len niekoľko kilometrov, no netuším, ako to tam vyzerá. Nikdy som u nich na návšteve nebol.
Nechcem sa hrať na ochrancu ľudských práv za písacím stolom. A takisto si neplánujem oholiť hlavu, zohnať gardistickú uniformu a hádzať do cigánčat kamene. Potrebujem však nahlas povedať, ako to multi-kulti (nielen) v našom mestečku dopadlo.
A mal by som spomenúť Maďarov! A vysmiatych Vietnamcov v zasmradnutých obchodíkoch s textilom. Stavím sa však, že ak by tu žilo, trebárs, 10% Poliakov, rýchlo by sa našlo dosť ľudí, ktorí by začali neznášať aj tých.
Plus moslimovia. Ani na nich nemôžem zabudnúť. O pár rokov k nám možno budeme vo veľkom pozývať Turkov a Egypťanov, aby robili za nenarodených Slováčikov. Tí sa tu, samozrejme, zabetónujú vo svojich getách, postavia si mešity a po slovensky sa nikdy nenaučia.
Pravdupovediac, zostávajú nám už len dve riešenia: buď okamžite naplniť škôlky (ako?) alebo povinne sadnúť pred telky a pozorne na ne čumieť. Treba si zvykať.
Šeherezáda má údajne ešte niekoľko stoviek častí.
