Antisemitské výroky Thila Sarrazina, člena vedenia Bundesbanky, sú sympatické mnohým Nemcom a z jeho knihy sa stáva bestseller. Sarkozyho vyhosťovanie rumunských a bulharských Rómov len kopíruje chúťky verejnej mienky. A švajčiarske referendum o zákaze minaretov bolo priamym vyslovením vôle ľudu. Čo sa to v Európe deje?
Vo všetkých troch prípadoch ide o iniciatívu „zdola".
O iniciatívu samotných ľudí, Európanov. Sarrazin je sympatický Nemcom, ktorí žijú medzi masami Turkov, gastarbeiterov, čo sa ani po desaťročiach nedokážu integrovať. Sarkozy si popularitu dvíha plnením spoločenskej objednávky Francúzov, ktorí majú v živej pamäti parížske nepokoje a ich mestá dnes lemujú tábory Rómov. A referendum o minaretoch bolo hlasom Švajčiarov z islamizujúcej sa krajiny.
Vo všetkých troch prípadoch ide o iniciatívu „zdola".
A to zvykne bolieť najviac.
Stretnutie rôznych kultúr, náboženstiev, etník či jazykov v jednom priestore oddávna vytváralo napätie. Húfy križiakov zabíjali v 11. až 13. storočí moslimov. Neskôr sa kresťania - katolíci a protestanti vraždili, upaľovali a mučili navzájom. O národnostných konfliktoch v priestore strednej Európy ani nehovoriac.
Model novej Európy založenej na tolerancii a multikultúrnom dialógu preto má opodstatnenie. Aby však multikultúrna spoločnosť mohla fungovať, tolerancia musí byť obojstranná. Ak ju prejavuje len jedna z dvoch strán, možno ide o morálne víťazstvo, možno ide o historické poučenie, ale v každodennej realite to znamená čosi iné. Samovraždu.
Európa dnes imigráciu potrebuje, dokonca by sa dalo povedať, že časť krajín, je na prísun cudzincov ekonomicky odkázaná. Optimálnym riešením by, samozrejme, bolo zvýšiť pôrodnosť európskych žien, keďže natalita v mnohých európskych štátoch je mizerná. Ako však docieliť, motivovať či, nedajbože, prinútiť ľudí mať viacej detí? Stavať jasle? Stavať škôlky? Zavádzať otcovské dovolenky? Motivovať rodičov finančne? Ak niekto raz tento problém vyrieši, zaslúži si Nobelovu cenu za demografiu.
V najbližšom období tak na imigráciu zrejme odkázaní budeme. Musí to automaticky znamenať rasové či náboženské trenice? Za určitých okolností nie, v praxi pravdepodobne áno. A ako najproblematickejší možno označiť kontakt islamu s nemoslimskou Európou.
Osobne poznám kosovského moslima, Muhameta Brajshoriho, ktorý je prototypom mierneho a veľmi znášanlivého moslima. A som presvedčený, že nie je sám. Pokiaľ sa však jeden deň tu doma ocitneme v menšine, ľudia ako Muammar Kaddáfí rečniť o tolerancii a láske nebudú. A jedna zo základných hodnôt, sloboda každého jednotlivca, zrazu nebude pilierom spoločnosti, ale smiešnou stránkou v trhacom kalendári západných hodnôt.
Bolestivo vydobyté poučenie z dejín však treba mať na zreteli vždy. Jeden má čiernu kožu, druhý šikmé oči. Jeden vyznáva islam, druhý je ateista. Ak sa chceme nenávidieť a šikanovať len preto, máme pred sebou oveľa závažnejšie problémy ako svetovú hospodársku krízu...
