K pamätníku som sa dostal počas cesty na „ďalekom východe". Pietne miesto stojí pri ceste medzi Košickým Klečenovom a Dargovom.
Priestranné, veľkolepé, monumentálne. To mi napadlo ako prvé, keď som vystúpil z auta. Pohľad mi okamžite padol na pompézne súsošie na vysokom podstavci, protilietadlové delo, tanky. A potom som prišiel bližšie.
Tanky. Odborník na vojenskú techniku nie som, ale ošmirgľovať a natrieť potrebujú rozhodne. Fajn, nie sú peniaze. Sieň bojovej slávy verejnosti nie je prístupná. Fajn, nie sú peniaze. Zaniknutý ružový sad a náučný chodník, ktorý urgentne potrebuje renováciu. Fajn, nie sú peniaze.
Ku pamätníku okrem toho ktosi na jar nasadil kvety, určite nie najlacnejšie. A tým to zhaslo. Kvetiny sa dnes topia v burine a hynú, viac sa o ne nestará nikto. Fajn, nie sú ľudia. Atmosféru pamätníka už nič nemôže dotvárať lepšie.
Cesta od pamätníka ďalej pokračuje cez Dargov do Sečoviec. Kúštik od mesta stojí osada - schátrané bytovky a niekoľko chatrčí. V tom lepšom prípade jej obyvatelia pri ceste nelegálne predávajú huby. V tom horšom prípade nerobia vôbec nič. S kočíkmi sa premávajú po krajnici, pokrikujú na autá alebo jeden na druhého. Idylka.
A pritom mi napadla jedna vec. Taká drobnôstka. Burinu z kvetov pri dargovskom pamätníku od jari nikto netrhal. Pár kilometrov odtiaľ žijú (prinajmenšom) stovky nezamestnaných. Tristošesťdesiatpäť dní v roku nerobia nič. Naozaj sa nenájde ani jeden, kto by tú burinu z kvetov mohol vytrhať?
Môj postreh je možno smiešny. Možno utopický. A možno úplne naivný. Ale je Dargovský pamätník jediným miestom na Slovensku, kde chýba pár ľudských rúk, aby verejný priestor vyzeral lepšie? Je tento pamätník jediným miestom, kde treba sčasu-načas vytrhať burinu, okopať kvety, pozametať, pokosiť? A sú vari Sečovce jediným miestom, kde ľudia dostávajú peniaze od štátu za to, že nerobia nič?
Nevytrhaná burina nie je problémom peňazí. Nevytrhaná burina je vecou systému.
Solidarita. Myslím, že o nej máme značne pokrivenú predstavu. Ak majú všetci ľudia zo svojich peňazí prispievať tým, ktorým povodeň zrútila dom, prosím. Ak máme všetci prispievať na živobytie sirôt, to je absolútne v poriadku. Dajme im toľko, aby vyrastali v materiálnom dostatku. Ale ak majú všetci ľudia platiť z vlastných peňazí zarobených prácou tých, ktorým sa pracovať nechce, čosi tu nie je v poriadku.
Sociálny model, ktorý u nás a v mnohých ďalších krajinách systematicky dotuje ľudí, ktorí nemajú záujem podieľať sa na vlastnom živobytí, je zvrátený. Vychováva celé generácie, ktoré považujú za samozrejmé, že aj keď za celý život nepohnú prstom, tí ostatní sa im zložia na stravu, šaty aj satelitnú televíziu.
Netvrdím, že máme zobrať dávky všetkým nezamestnaným. Prestaňme platiť iba tým, ktorí o prácu nejavia žiaden záujem. Inak povedané - prečo nepodmienime peniaze pre nezamestnaných prácou vo verejnom záujme? Tí ktorí pracovať chcú, budú dostávať peniaze. Tí, ktorí odmietnu, povedané na rovinu, nedostanú nič. Alebo totálne minimum.
Povedzme nezamestnaným: „Nech sa páči. Ak chcete od spoločnosti peniaze, tak pre ňu niečo urobte. Trhajte burinu z kvetov. Zametajte cesty. Zbierajte odpadky. Čistite korytá riek a potokov. Opravujte hrady a kultúrne pamiatky. V zime odhadzujte sneh a čistite chodníky od ľadu."
Argument, že dostatok práce sa pre nezamestnaných nenájde, neobstojí. Tráva rastie, sneh padá, korytá riek sa zanášajú a každoročne prichádzajú živelné pohromy. Okrem toho - nie je podstatné, či daná činnosť má pre spoločnosť kľúčový alebo iba zanedbateľný význam. Podstatné je, či nezamestnaný prejaví snahu nejako si tú svoju dávku zaslúžiť.
Mladý, zdravý a silný človek nemôže sedieť doma a čakať na peniaze. Ak nechce ani cent - v poriadku, nikto ho nebude do práce nútiť. Ale ak peniaze od štátu bude potrebovať, a pracovať dokáže, cestu k robote si predsa len nájde.
V tomto príbehu nejde iba o dargovskú burinu, iba o Slovensko, iba o Európu. Ide o princíp. Princíp, že sociálny systém má ľudí motivovať k práci, nie k ničnerobeniu alebo nadmernej pôrodnosti. Princíp, že pomáhať netreba bohatšiemu, zadlženejšiemu a nezodpovednejšiemu, ale solidaritu potrebujú slabší.
Nehovorme o Rómoch a Nerómoch, o kresťanoch a moslimoch, o Európanoch a imigrantoch. Hovorme o tých, ktorí chcú vytvárať hodnoty a tých, ktorý chcú žiť na úkor iných.
Hovorme o dargovskej burine.
Hovorme o solidarite.
