Možno ide do obchodu. Kúpi si fľašu riedidla, bude mu fajn. A možno je hladný. Postaví sa k supermarketu, otrčí ruku a bude dobiedzať do ľudí s košíkmi. A možno sa tak zle vôbec nemá. Nie je hladný a má kde prespať. Možno má doma televíziu. Pravdepodobne satelit. A možno má jeho starší brat aj auto. Áno, určite ho má. Aj toho brata, aj to auto. Napoly zhrdzavený mercedes s dotlčenou karosériou a volantom na pravej strane.
Možno má tento mladík celkom dobrú životnú istotu. Občas ho zbijú, občas sa nudí, občas nemá na fet. Ale zle mu nie je. Nevstáva do práce. Nechodí do školy. Nemusí ho trápiť, či si udrží miesto alebo či ho vezmú na dobrú školu.
Možno má tento mladík celkom dobrú životnú istotu. Koniec - koncov: štát sa o neho postará.
„Štát sa o teba postará!", nádherná vetička, ktorú by asi každý počul rád. Priznám sa, aj mne by sa čosi také páčilo. Štát sa o mňa postará, do práce chodiť nemusím, povinnosti: lážo-plážo a peniažky mi nasypú rovno do dlaní.
Proti by asi nebol nikto, ale musím vás sklamať. Jeden háčik to predsa len má. Štát, to nie je abstraktný pojem. Štát, to sme my všetci. Ak sa povie „Štát sa o teba postará", neznamená to zásah nadprirodzených síl alebo magickej moci. Znamená to, že sa o teba postarajú ostaní. Že sa ti poskladajú na živobytie. Že ti zo svojich daní a odvodov zaplatia všetko od stravy a zdravotnej starostlivosti až po auto a satelitnú televíziu.
Takýto model je postavený na hlavu. Pre majoritu je synonymom krivdy, minoritu vedie k doživotnej závislosti. Funguje u nás, funguje v Európe, ale to ešte neznamená, že je správny. Tento sociálny systém totižto systematicky dotuje občanov, ktorí nemajú záujem podieľať sa na vlastnom živobytí. Vychováva celé generácie, ktoré považujú za samozrejmé, že aj keď za celý život nepohnú prstom, tí ostatní nedovolia, aby nemali čo jesť, aby nemali kde spať, aby nemali prístup k lekárovi.
Uvediem príklad. Povedzme, že ste jedným z dvoch nezamestnaných rodičov so štyrmi deťmi. V hmotnej núdzi máte nárok na dávku vo výške 212,30 eur. Za plnenie školskej dochádzky dostanete 68,80eur, na zdravotnú starostlivosť 12 eur, na bývanie 89,20 eur. Okrem toho máte nárok na prídavky na deti - 88,04 eur a dotáciu na obed pre školopovinné deti - 80 eur. Ak máte nárok na aktivačný, dajú vám ďalších 126,14 eur. Dokopy: 676, 48 eur.
A nesmiem zabudnúť - do vienka ste dostali ešte čosi. Keďže ste v hmotnej núdzi, pokuty, náhrady škody, dlhy alebo exekúcie od vás nik vymôcť nedokáže. Za drobnú krádež vám preto de facto nehrozí nič a pod koberec sa to vždy zametie ako drobný priestupok. Pocit slobody, že?
Uvediem druhý príklad. Ste zdravotná sestra. Musíte chodiť do práce a dodržiavať zákony. Zarobiť však nemusíte ani 560 eur. A na dlhý rad príspevkov a dávok môžete pritom, samozrejme, zabudnúť. Možno prídavky na deti.
Nie, nechcem hovoriť o etnicite ani národnosti. Nechcem ukazovať prstom na Rómov alebo Nerómov, na Európanov alebo imigrantov, na takých alebo onakých. Hovorme len o neprispôsobivých, o tých, čo zneužívajú systém, o tých, ktorí sú zvyknutí žiť z pomoci ostatných. Hovorme o princípoch. Hovorme o solidarite.
Nenazývali sme solidaritou kedysi spolupatričnosť voči slabším a znevýhodneným? Nezahŕňali sme kedysi do solidarity pomoc dôchodcom, študentom, ľuďom postihnutým chorobou, povodňami alebo smrťou blízkych, ľuďom, ktorí si prácu hľadajú, ale nedokážu ju nájsť?
Mladík, ktorého som stretol na ceste do školy, možno už zabudol poriadne čítať. Nikdy nezíska poriadnu kvalifikáciu a nikdy si nenájde prácu. Nikdy sa nedostane z geta za mestom, nikdy sa nenaučí žiť bez pomoci štátu, nikdy nezačne do systému prispievať on. A nikto ho k tomu nikdy ani motivovať nebude.
Prečo sú pravidlá hry také, že pracovať sa nemusí oplatiť? Prečo motivujeme dlhodobo nezamestnaných zostať doma? Prečo počujeme o prípadoch z východu Slovenska, keď ľudia odmietnu prácu, aby im ostalo viacej peňazí?
Podľa Článku 39 našej ústavy majú občania „právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa." A čo mladí, zdraví, silní? Nemohli by sme im povedať: „Nech sa páči, vyhrňte si rukávy. Keď robia ostatní niečo pre vás, skúste spraviť čosi pre ostatných aj vy." Pozbierať smeti v meste, zamiesť ulicu alebo hodinu odhadzovať sneh nie je nadľudská obeta.
Dotovať mladých a zdravých ľudí, podporovať ich v nečinnosti, to solidarita nie je. A finančne motivovať ľudí, čo si nikdy nenašli prácu, aby mali čo najviac detí, to nie je rozumná podpora pôrodnosti. Nehovorím to kvôli nenávisti alebo predsudkom, nehovorím to preto, aby u nás umierali ľudia od hladu . Hovorím to zo súcitu k ľuďom, ktorí si takto žiť zvykli.
Umožniť súbeh sociálnych dávok a príjmov zo zamestnania? Podmieniť poberanie dávok aktivitou vo verejnom záujme? Zrušiť minimálnu mzdu pre dlhodobo nezamestnaných? Odvodový bonus?
Nie som ani najmúdrejší, ani najskúsenejší, ani najkompetentnejší. V jednej veci som si však istý: Nenúťme ľudí do práce. Nenúťme ich robiť vôbec nič. Ale spravme pre nich aspoň to málo.
Prestaňme ľudí od snaženia odrádzať.
Zdroje informácii:
http://stefankuzma.blog.sme.sk/c/261495/Oplati-sa-vobec-obyvatelom-osad-pracovat.html
http://www.employment.gov.sk/DIS/dis/index.php?SMC=1&id=164
http://www.employment.gov.sk/DIS/dis/index.php?SMC=1&id=160
http://www.finance.sk/spravy/finance/65927-pridavky-na-deti-v-roku-2012-budu-vysie-o-53-centov/
