Bolo to dávnejšie, no akosi to vo mne utkvelo.
Socialistický novinový stánok, dobová tetuška za okienkom: retro okuliare, retro blúzka, trvalá.
Slušne zdravím a pýtam si jedno Sme. „Nemáme." Chvíľu rozmýšľam, potom si pýtam Hospodárske. Teta sa rozhliada a nadvihuje obočie. „Tie už tiež došli."
Zvažujem, či odísť alebo si kúpiť aspoň Pravdu. Pýtam si Pravdu. „Nemáme." Teta do okienka posúva odkiaľsi zboku kôpku novín. Kôpka je vysoká, na tetu viacej nevidno. „Máme už iba Čas!"
Pekne ďakujem a odchádzam, taký bohatý nie som.
O pár dní neskôr ma to premohlo. Bolo to silnejšie, priznávam, nemohol som odolať. Kúpil som si „Čas".
Starostlivo som prešiel stranu po strane, prečítal každý nadpis a články, ktoré ma zaujali, som prečítal celé. Ocitol som sa na zadnej strane (tam písali o zvieratkách) a nesmierne ma to sklamalo. Celý proces trval necelých 10 minút. Sľuboval som si pol hodinku.
Skúsený čitateľ možno venuje väčšiu pozornosť obrázkom. Možno obrázky pozorne skúma a zisťuje, či redakcii neuniklo čosi podstatné. Skúseného čitateľa možno zaujme oveľa viacej článkov. Na niektoré témy som ako začiatočník ešte istotne nedozrel. A tí najskúsenejší možno zvládnu aj horoskop, zavolajú veštici alebo na erotickú zoznamku.
Bolo to rozpačité, smutno-smiešne, určite nie tragické. Listovať tetin „Čas" bolo tak trochu ako listovať v zahraničnej tlači, polku mien si človek potrebuje vygúgliť. (Vedeli ste inak, že „Martinka z Turca", je prvý odkaz, čo vám Google navrhne, len čo napíšete „Martinka"?)
Pravdou totižto je, že aj také noviny sú produktom na predaj úplne rovnako ako topánky, jogurt alebo uhorky. A pravdou takisto je, že ak má byť produkt masovo predávaný, musí byť masovo obľúbený a masovo nakupovaný. Inak povedané - produkt musí spĺňať presne také požiadavky, aké tá masa, tá rozhodujúca väčšina má.
Niektorí na to frflú a nadávajú. Nepáči sa im, že v novinách píšu o Martinke z Turca, v televízore ju ukazujú zo všetkých uhlov a v rádiu s ňou robia rozhovor. Nepáči sa im, že vysielajú priveľa násilia a málo dobrých správ.
Ľudia sú totiž rôzni. Konkrétne trojakí.
Tí prví, to sú skalní. „Čas" majú predplatený na tri roky vopred a dokupujú si k nemu aj zopár kvalitných magazínov. Na svoju obľúbenú reláciu nikdy nedajú dopustiť a k obľúbeným hrdinom (poznám síce len pani Martinku, no určite je ich viac) sa hrdo hlásia.
Tí druhí, to sú zatĺkači. O dianí vo väčšine reality-show majú síce spravidla veľmi slušní prehľad, no vždy si na ne zanadávajú radi. A „Čas", tým vyslovene pohŕdajú, veď je to bezcenný klebetník. Ale radi si kúpia každé číslo.
Tí tretí, to sú Marťania. Keď príde pri rodinnej večeri reč na pikošky z „Času", väčšinou taktne mlčia a sem-tam prikývnu.
Väčšinou ma to, priznám sa, ťahá k Marťanom, ale nechcem patriť nikam. Nechcem sa hnevať na tú „masu", nechcem urážať pani „Martinku" a nechcem sa ani zlostiť na redaktorov „Času". Ak im trochu klebiet, trochu sexu, trochu krvi a pár obrázkov k tomu spraví deň, tak nech to čítajú. Ak sa tešia, že raňajkovať môžu každé ráno párky s horčicou, dobrú chuť. A ak šetria tri roky na to, aby mohli týždeň ležať pod slnečníkom a chodiť močiť do vody, nech im to spraví radosť.
Ale mne jedna vec ku šťastiu ešte stále chýba. Taká maličkosť. Novinové stánky z Marsu.
