Vzdušnou čiarou je to vraj vyše 4 000 km, ale mne sa to akosi nezdá. Chvíľku metro, chvíľku autobus a už aj som bol tam. Nie, 4 000 km je priveľa. Z centra Bruselu je do Turecka ako na skok.
Na poslednej stanici som vystúpil z metra, chvíľu sa previezol po povrchu a bol som na mieste. Západný Brusel.
Porobil som zopár záberov, niečo si domov predsa človek priniesť musí, ale ak by som si v počítači priečinok s fotkami starostlivo neoznačil „Brusel-západ", ľahko by mohlo dôjsť k zámene. Obrázky z Istanbulu vyzerajú takmer na vlas rovnako.
Chvíľu sa prechádzam uličkou a lúštim turecké, po prípade arabské nápisy na budovách, až naďabím na provizórne námestíčko. Na lavičkách pofajčievajú hlúčiky mladých mužov, sem-tam sa okolo mihne zahalená postava so šnúrkou detí za sebou.
Cestou k autobusu dostanem chuť na nejaké jedlo a tak si poviem, že ochutnám niečo miestne. Do ruky si beriem pravý turecký gyros, za ktorý, paradoxne, platím Indovi. Sadám si do autobusu a až kým nevystúpim, namiesto jedenia zízam z okna. Kedy už budeme v Bruseli?
Na druhý deň v Bruseli som v Bruseli ešte stále nebol. Vybavili nám totiž návštevu v Európskom parlamente a Komisii.
Pôvodne som si chcel zvečniť aj parlament, ale ako sa neskôr ukázalo, nezmestil sa mi celý do objektívu. Ak som odfotil jednu časť, za mnou bola druhá, pokračovala vpravo a ľavé rameno vybiehalo ešte ďalej. Konečne som aspoň pochopil, prečo ho fotia zakaždým zhora.
Aj zvnútra pôsobil podobne útulným dojmom. Po chodbách sa presúvali húfy návštev, sčasu-načas sa mihol nejaký poslanec, poprípade radový úradník s visačkou. Ak zrátame všetkých úradníkov EÚ, NATO a všetkých lobistov v Bruseli, dostaneme sa k číslu cez 150 000.
Práve preto nebol žiaden problém sčasu-načas niekde v parku naďabiť aj na oddychujúce manželky a deti euroúradníkov zo Slovenska. A keby som dokázal identifikovať všetky európske jazyky, skôr či neskôr by som naďabil aj na Litovcov, Fínov, Estóncov, Malťanov... Bruselčanov.
Niekedy na tretí či štvrtý deň v Bruseli som zamieril tam, kde by som už skutočný Bruseli konečne čakal. Pozrel som si asi všetko, čo sa strieda na obálkach bedekerov - Hlavné námestie, cikajúceho chlapčeka aj kráľovský palác. A ten Brusel stále nikde!
V uličkách centra sa premieľali skupinky ruských a nemeckých turistov, Japonci fotiaci každú dlaždicu chodníka, sem-tam manželský pár s plánikom mesta v ruke. Puby s bruselským pivom zas sčasti okupovali Američania, v obchodíku s čokoládou mi tajomstvá belgickej čokolády ozrejmoval Poliak. Kde, do čerta, je ten Brusel?
Až neskôr som prišiel na to, že ísť do Bruselu a vidieť len to, čo si pod „Bruselom" bežne vybavujeme, je nemožné. Aj keby som si zaviazal oči a nevidel všetkých turistov, imigrantov a euroúradníkov, ten „skutočný" Brusel, by ma skôr či neskôr kopol do uší.
Tak veľa rôznych národností a kultúr, paralelných a zároveň izolovaných svetov na jednom mieste som nevidel už dávno. Až kým som sa nevrátil domov...
U nás v Leviciach to totiž vyzerá podobne. Na prvý pohľad - turisti nikde, imigranti dvaja, a ani s tými pamiatkami to nie je bohviečo - ale ak hľadáte tam, kde treba, nájdete. Pokope v našom meste žijú Slováci, Maďari aj Rómovia. Hovorí sa tu preto aj po slovensky, aj po maďarsky a sem-tam počuť rómčinu. Žijú tu katolíci, evanjelici, kalvíni, silné zázemie tu má Cirkev bratská i Svedkovia Jehvovi a okrem toho som sa dočítal (sám by som na to totižto nemal šancu prísť), že patríme k slovenským mestám s najväčším zastúpením moslimov. Osobne síce poznám len dvoch, ale na slovenské pomery bude asi aj to slušné číslo. A nesmiem zabudnúť ani na židov - dodnes u nás stojí synagóga a kúsok od mesta sa nachádza židovskí cintorín, hoci dnes by ste v Leviciach veľa židov určite nenašli.
Multikultúra ani zďaleka nie je len vecou Parížu či Londýna a ďaľších európskych veľkomiest. Brusel je iba vykryštalizovaný model, vrchol ľadovca, zrkadlo celej Európy. Multikultúrna spoločnosť totiž v niektorých častiach Európy funguje už dávno, inde sa ešte len rodí. A poriadne to škrípe...
Angela Merkelová sa nedávno pred nemeckými študentmi vyjadrila, že model multikultúnej spoločnosti v Nemecku zlyháva. Keby bola premiérkou Veľkej Británie či prezidentkou vo Francúzsku, možno by jej vyjadrenie nevzbudilo mimoriadnu pozornosť. Ak si jej slová však spojíme so živou diskusiou o imigrantoch v Nemecku, množstvom slabo integrovaných gastarbeiterov ešte z prvých vĺn imigrácie, Thilom Sarrazinom či, nebodaj, nie tak dávnou históriou nemeckého antisemitizmu, dôvod na mimoriadnu pozornosť tu je.
Možno by sa nemecká kancelárka nikdy o zlyhávaní multikultúry vo svojej krajine hovoriť neodhodlala, ak by ju k tomu netlačila verejná mienka, rastúca nezamestnanosť či politickí konkurenti. Ale v prípade, že Angela Merkelová či zvyšok Nemecka vinia za svoje problémy islam alebo kultúrne odlišnosti imigrantov, Nemecko má pred sebou tvrdý oriešok.
Problémom vo väčšine Európy nie sú moslimskí imigranti a na imigráciu je dokonca mnoho krajín z demografických dôvodov závislých. Skutočným problémom sú totiž tí imigranti, čo porušujú zákony, neusilujú sa o integráciu a do Európy neprišli pracovať, ale zneužívať sociálny systém. A práve preto je dôležité povedať, že nie moslimskí imigranti, ale úplne všetci prisťahovalci, ktorí sú zo spoločnosti vylúčení a ignorujú jej pravidlá, predstavujú pre európsku spoločnosť riziko. Len preto, že väčšina týchto ľudí vyznáva islam, ešte nemusíme hádzať všetkých moslimov do spoločného vreca.
Paralelné svety, ktoré v Európe existujú popri sebe a pritom sa tvária, že sa navzájom nevidia, fungujú dávno, ale ich rovnováha je krehká. A ak budeme na niekoho ukazovať prstom len preto, že je Róm, moslim alebo černoch, krehučké paralelné svety sa v Európe môžu opäť rozbiť.
Multikultúra môže pre spoločnosť predstavovať časovanú bombu. Optimálnym stavom by, pochopiteľne, bolo, keby Nemci žili v Nemecku, Turci by žili vo svojom štáte, každému by sa darilo a všetci by sa mali vo svojej krajine dobre. Chodili by sme k sebe v lete na dovolenky a riziká, ktoré multikultúrna spoločnosť prináša, by ani teoreticky existovať v spoločnosti nemohli. Avšak demografická situácia Európy, politické prenasledovanie či zlá ekonomická situácia v rôznych častiach sveta nás stavajú do pozície, kedy je multikultúra jediným východiskom.
Naším problémom nie sú Rómovia, ale všetci nezamestnaní. Naším problémom nie sú moslimovia, ale všetci, čo sa nechcú integrovať. Ak si raz toto vezmeme k srdcu, časomiera bomby, ktorej hovoria „multikultúra", sa nikdy nemusí spustiť.
