Bohužiaľ, svet nie je šachovnica - buď biely alebo čierny, buď dobrý alebo zlý. A preto nikto nemôže povedať, že americký systém je raj na zemi a ten náš hrôza alebo že naše školy fungujú najlepšie a americká „high school" nestojí za nič. Rozdiely medzi slovenskou a americkou strednou školou sa preto dajú veľmi ľahko nájsť.
Prvé, čo človeku do očí udrie, je to, ako to na strednej škole v Amerike vyzerá. Rozdiel nie je diametrálny, ale či sa pozrieme na školské laboratóriá, školské športoviská, školské počítače alebo školskú knižnicu, záver je jasný: buď modernejšie, buď výkonnejšie, buď väčšie alebo jednoducho - lepšie. Jediné, čo nás môže tešiť, je to, že naše školy majú pred sebou po materiálnej stránke obrovský potenciál rastu. Tie americké už môžu zlepšiť len málo.
Technické podmienky, v akých sa vyučuje, však nie sú jediným rozdielom, ktorí nahráva v prospech USA. To, že vám omietka nepadá na hlavu a cez okná vám nefúkam do triedy, by ešte nemuselo znamenať, že sa na takomto mieste cítite dobre. Druhou odlišnosťou je pružnejší systém, ktorý sa dokáže prispôsobiť každému presne na mieru.
Prírodné vedy? Žiaden problém. Šport? Nech sa páči. Cudzie jazyky? Prosím. Svoj študijný program si každý študent formuje sám. Prevažnú časť predmetov si žiaci môžu vybrať sami podľa toho, akým smerom sa plánujú v budúcnosti vyvíjať. Okrem toho je možné zvoliť si rôznu náročnosť daného predmetu.
Flexibilita školského systému však spočíva i v tom, že v porovnaní so Slovenskom je školám ponechaná oveľa väčšia sloboda, možnosť voľby. Školy sa môžu lepšie prispôsobiť lokálnym podmienkam, v spolupráci s rodičmi a študentmi vybrať učebnice, z ktorých (sa) chcú učiť a ponuka škôl sa diverzifikuje. Na príbehoch o tom, ako ministerstvo v jednej krajine prikazuje školám, ako majú volať svoje triedy a z akých učebníc musia učiť, sa Američania smejú. Čerešničkou na torte je pre nich už len to, že predpísané učebnice ani nemá kto vytlačiť.
Dosť bolo ale kritiky do vlastných radov. V rámci zachovania objektivity si aj naše školy a naši učitelia zaslúžia niekoľko pochvál.
Americké stredné školy sa síce ligocú, ale to hneď neznamená, že vychovávajú múdrejšiu, kultivovanejšiu a vzdelanejšiu mládež. Kým naše školy sa často snažia z minima vytrieskať maximum, denno-denne nás zasypávajú domácimi úlohami, novými a novými zadaniami a čerstvými informáciami, v USA sa ide tak na pol plynu. Žiadne ústne skúšania, žiadne neohlásené testy, učivo zoškrtané takmer len na nadpisy a obrázky. A po každej hodine nechýba pochvala typu: „Výborná práca. Dnes ste pracovali naozaj tvrdo!"
Druhá vec, ktorá mi tu v Amerike trochu chýba, mi doma pripadala ako samozrejmosť, ktorú si netreba vážiť. Kolektív. Trieda. Nič také tu neexistuje. Študenti sa premiestňujú z triedy do triedy, vždy v inom zložení, vždy v inom počte. Takto sa síce dá ľahšie zoznámiť s oveľa väčším počtom rovesníkov, no duch triedy, identita, s ktorou sa dá stotožniť, je predsa len dobrá vec. Žiadna tretia bé, žiadna prvá á, žiadna oktáva. Len študent, len škola.
A pochvalu si zaslúži aj slovenský učiteľ. Na našich školách je učiteľ takmer na všetko sám a ani zďaleka sa nedá povedať, že jeho jedinou úlohou je niečo žiakov naučiť. V kritických obdobiach dokonca priemerný učiteľ pôsobí ako úradník zavalený papiermi, ktorý si do triedy musí odskočiť len tak pomedzi. Tu v Amerike majú za sebou učitelia celú armádu administratívnych pracovníkov, poradcov, asistentov a školských úradníkov. S písaním vysvedčení, vyplňovaním nekonečných formulárov a vyberaním peňazí od žiakov na učebnice či výlety, tu učitelia nemajú žiadnu skúsenosť.
Som veľmi rád, že štúdium na strednej škole v USA som si mohol vyskúšať. Je to dobrá skúsenosť, test zodpovednosti, kurz samostatnosti, výborná príležitosť na zlepšenie jazyka. Ale napriek všetkému zaujímavému a užitočnému, čo som sa na americkej škole zatiaľ naučil, som rád, že celé obdobie pred príchodom sem som strávil práve na slovenskom gymnáziu.
