Štefánika 33
„Milí rodičia! V Tatrách sa máme dobre. Je tu zima. Pozdravuje Vás starký, babka a Radko," napísal som na pohľadnicu rozochveným prváckym písmom. Na pravú stranu mi babka diktovala: „Váž. pán, Miroslav Potočár, M.R. Štefánika 33, 93401, Levice." Chvíľku som sa na tie písmenká mračil, čítal napísané znova a znova, ale niečo mi stále nešlo do hlavy. „Babka? A čo je to Štefánika?"
Starká odtrhla zrak od novín a ponad okuliare na mňa hodila staromamovský pohľad s vráskami okolo očí. Aj keď jej noviny siahali až po nos, vedel som, že sa usmieva. Sedela predo mnou učiteľka dejepisu s tridsaťročnou praxou.
„Nie Štefánika, ale Štefánik," opravila ma pani učiteľka. „Dobre, ale čo to je?" trval som na svojom s detskou nástojčivosťou v hlase. Babka pochopila, že nemá význam ďalej ma opravovať a prešla rovno k veci. „Štefánik...? To bol vojnový letec. A dokonca generál francúzskej armády, ktorý v prvej svetovej vojne bojoval, aby mohlo vzniknúť Československo," sformulovala babka improvizovanú poučku. Socialistické osnovy od nej toho totiž o Štefánikovi nikdy nežiadali veľa.
Keď videla, že zo škáročky medzi perami sa nederie ďalšia otázka a tichučko počúvam o pilotovi, lietadlách a armáde, pokračovala z druhej strany: „Pamätáš, keď sme boli v lete v Podkylave?" „Tam, kde si bývala, keď si bola ešte malá?" marilo sa mi čosi. „Tak vtedy sme išli na výlet k Mohyle na Bradle, kde je ten ujo pochovaný. A ty si vycupkal až celkom hore," pripomenula mi.
Naša čudesná adresa sa mi začala páčiť.
Keď som o nejaký ten rôčik vyrástol a naučil sa poriadne čítať, prišiel do parku v našom meste minister obrany. Neviem, či je zvláštnejšie spojenie „minister v parku" alebo „minister v Leviciach", ale väčšinu chlapcov i tak najväčšmi zaujímali tri stíhačky tancujúce nad mestom. V strede parku to popoludnie odhalili sochu generála Štefánika.
Práve vtedy mi došlo, že názov našej ulice nie je žiadna prečudesná výnimka. Socha M. R. Štefánika, Park M. R. Štefánika, Námestie M. R. Štefánika, Busta M. R. Štefánika, Ulica M. R. Štefánika boli odrazu na každom rohu, nech som sa pohol kamkoľvek. Len v peňaženke nosil ocko tých fotiek akosi málo.
Stáť!
V jeden horúci augustový deň som bol nesmierne šťastný, keď ocino zavelil „Stáť!" a konečne som upotený zliezol z bicykla. Len čo človek vymení auto za bicykel, aj kopaničiarske vŕšky sa mu pletú s Alpami. Po veľkej kofole sme cez žeravú cestu prešli do lahodne chladného domčeka. Pamätný dom M. R. Štefánika bol však oveľa viac než len murovaný slnečník.
Len čo sme vošli dnu, atmosféra nás vtiahla o viac než storočie dozadu. V evanjelickej fare na Košariskách sa ozýval plač malého dieťatka. Okolo mladého telíčka sa tlačilo päť súrodencov a rodičia, ktorí mi zo steny hľadeli priamo do očí.
Z mladého Štefánika sa stal usilovný žiačik košarištianskej školy, neskôr študent lýcea v Prešporku, Šoprone a Sarvaši. Prah medzi izbami niekdajšej fary akoby neexistoval. Nasledovali štúdiá v Prahe, činnosť v Detvanovi a dotyky s históriou plynuli čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. Ani jedna zo stien pamätného domu nebola prázdna.
Cez astronomické prístroje sme hneď hľadeli na vojenské uniformy, pomedzi svetobežnícke zážitky na kariéru diplomata. Z prísneho párika očí však sálalo odhodlanie pomedzi vybuchujúce granáty, delá a ničotné zabíjanie vyšľapať cestičku. Cestičku nielen pre seba a svoje záujmy, ale cestičku pre svoj národ. „Nič mi nebolo nemožné, lebo som chcel."
Na jednom z prahov pamätného domu však nastal zlom. Teleskopy, uniformy i zástavy rodiaceho sa štátu odrazu zmizli a zavládlo úplné ticho. Ostalo jediné lietadlo. Čas sa akoby scvrkol do pulzujúceho bodu. Človek, ktorý mal so svojím národom vpochodovať do novej Európy, 4. mája 1919 zahynul.
Z pamätného domu sme vyšli do príjemného podvečera a zamierili po známej ceste späť. Vždy keď som horko-ťažko vyšiel na vrchol kopčeka a rozhliadol sa po okolí, bol mi generálov príbeh o čosi jasnejší. Neviem, či existuje ešte nejaký iný Štefánikov pamätný dom alebo izba, ale pokiaľ nie je na tomto mieste, akoby ani nejestvoval. Keď sa človek rozhliadne z niektorého vŕšku, keď z Bradla pohľadom objíme celý kopaničiarsky kraj, pochopí, čo je písané medzi riadkami. Milan Rastislav Štefánik miloval svoju vlasť.
„Som Slovák telom i dušou - neznám lásky polovičatej"
Keď sme sa z našej malej cyklotúry vrátili a mamine s bratom referovali o zážitkoch, môj otec zhmotnil svoje dojmy do vety, na ktorú tak ľahko nezabudnem: „Štefánik mal okolo 160 centi a bol to naozaj veľký človek."
Veľkí ľudia sú koniec - koncov to, čo azda najviac potrebuje každý národ. Prirodzenosťou človeka totiž je, že vždy potrebuje autoritu, ideál, akýsi majestát, ktorému sa môže klaňať a všemožne snažiť priblížiť. Oporou národnej identity, národnej hrdosti a lásky k svojmu národu nie je len vlajka, štátny znak a hymna, ale predovšetkým silné osobnosti, ktoré týmto symbolom poskytujú stmeľujúci základ a iskrivý náboj. Osobnosti, ktoré svojím ľudským prínosom dokázali, že národ nie je výmyslom historikov, ale hybnou silou dejín. Milan Rastislav Štefánik to dokázal.
Ruky vojaka, ktoré držia zbraň a bojujú proti starým poriadkom, dokážu oveľa viac než len zabíjať. Dokážu byť rukami diplomata, ktorý formuje nový svet a obrodený poriadok v ňom. To je odkaz generála, ktorý pre svoj ľud vydobyl nielen miesto na mape, ale i presvedčenie, že sa národom smie nazývať a ku svojim koreňom hrdo hlásiť. No len čo spoločný štát Slovákov a Čechov uzrel svetlo sveta, pre neho to svetlo už muselo zhasnúť.
Stotridsať rokov od narodenia generála Štefánika toto výročie neprichádza len ako povinná jazda kladenia vencov a štátnických prejavov, ale prichádza ako pripomienka toho, že ideály, za ktoré Štefánik bojoval, ostávajú živé. Dnes, kedy sa usilujeme nájsť spôsoby, ako si pripomínať a chrániť svoju národnú identitu, máme šťastie, že svoje sny môžeme pretavovať do bronzu a z neho odlievať sochy človeku, ktorý svoje sny naplniť dokázal.
Dokáže v deťoch vlastenectvo vari podporiť povinné spievanie hymny? Hymna zostane piesňou a báseň slovami, ak zabudneme na odkaz veľkých vlastencov. Bolo by úžasné, keby aj deti z východu mohli vidieť Štefánikovu Mohylu a keby aj deti z myjavských kopaníc navštívili Spišský hrad. Ak deťom pripomenieme, že za svet, v ktorom bezstarostne žijú, kedysi dávno zomierali československí legionári, udatní partizáni či odporcovia totalitného režimu, dokážu národnú hymnu zaspievať tak, ako si to zaslúži.
Zastavte ten vlak!
Pred štyridsiatimi dvoma rokmi bola moja starká, vtedy mladá kočka, na správnom mieste. K Mohyle to mala zo svojho kopaničiarskeho rodiska iba na skok, ale v máji 1968 k nej pricestovala z oveľa väčšej diaľky. Kúsok autobusom, chvíľu na vlečke, kúštik pešky a dokonca i špeciálnym „Štefánikovým vlakom". Na začiatku mája 1968 sa na Bradle stretlo viac než stotisíc ľudí.
„Jednu noc sme spali vo veľkom, asi vojenskom stane neďaleko od Bradla. Na druhý deň sme vyšli so všelijakými transparentmi hore a hádam prvý raz za dvadsať rokov sme oslavovali Štefánika," spomínala v jednom rozhovore starká. Dubčekovské mesiace odmäku však boli kratučkým výkrikom do tmy.
Keď pár rokov po smrti generála Štefánika chudobný roľnícky národ vyzbieral v celonárodnej zbierke dva milióny korún a v septembri 1928 odhalili na Bradle majestátnu Mohylu, zdalo sa, že spišské travertíny budú môcť naveky pripomínať dielo veľkého Slováka. Štyridsať rokov mlčania, lží a prekrúcania o živote Milana Rastislava Štefánika malo zo spoluzakladateľa Československého štátu spraviť nepriateľa národa. Štyridsať rokov nevšímavosti a zanedbávania malo najväčšie Jurkovičovo dielo zadusiť zeleňou a uvrhnúť do zabudnutia. Štyridsať rokov však bolo málo.
Tak ako pretrval žiarivý pohľad Mohyly vklinený medzi myjavské vŕšky, pretrval aj veľký generál vklinený medzi národ, ktorý tak miloval.
Desať rokov po tom, čo som sa od starkej raz dozvedel, čo znamená tajomné „M.R. Štefánika 33", mám chuť opäť si sadnúť na jej teplé kolená a pýtať sa jej na udatného pilota ešte viac a viac. Takmer vždy, keď si na ňu spomeniem, mi príde na um jej podvedome priškrtený hlas, ktorým mi o Štefánikovi hovorievala. Svojim žiakom posolstvo o veľkom Slovákovi odovzdať nemohla. Zmienky o Štefánikovi boli z učebníc vyškrtané, ba dokonca prekrútené a Mohyla mala navždy zarásť zeleňou. Príbehy o vojakovi, diplomatovi a astronómovi však starká svojmu vnúčikovi odoprieť nedokázala.
Chorľavý muž nízkeho vzrastu, ktorý sa nedožil ani štyridsiatky, ukázal, čo znamená byť vlastencom. Aby sa ním stal, nepotreboval na to zákon, ba ani vlastný štát. Stačila mu jeho železná výdrž a odhodlanie byť človekom, Slovákom i Európanom zároveň.
Na to, aby mal človek svoj národ rád, koniec - koncov stačí mať dobrú starú mamu...
