Tatranskí obri

Príbeh o obroch, starom otcovi a rozhodnutí, ktoré musí prísť. Bager alebo svišť?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Smrtonosné pytačky

Obloha pomaly tmavla a za oknami vlaku sa začínali črtať temné kontúry štítov. Chvíľku som priliepal nos o sklo a keď sa oči ako-tak nasýtili, zobudil som dedka.

„Aha! Pozri sa, už sme tu!" kývol som hlavou k horám.

Mlčky prikývol, zobral si ma na kolená a strniskom ma popichal na líci. Už - už som sa mu vyšmykol, veď sme už tu, treba sa okamžite pripraviť, čo ma nepočul? No len čo som sa začal myksovať, pritisol si ma ešte pevnejšie:

„Neboj sa, keď bude treba, zobudíme aj starkú a vystúpime. Tatry nám predsa neutečú."

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Nie? Ale veď sa pozri von! Prečo ten vlak nestojí?"

Chvíľu si ma len tak pestoval, vŕtal sa v mojich detských očiach a keď na nejaký recept prišiel, spustil:

„Vravím ti, že sa báť nemusíš, nič nám neutečie. Tatranskí obri sú na svojom mieste už tisíce rokov. Zajtra ich určite uvidíme v plnej nádhere. Pôjdeme to tam hore preskúmať..."

„Obri? Akí obri? To naozaj tam nejakí žijú?"

„No aby som ti neklamal... nežijú, ale kedysi dávno tam naozaj boli. Chceš o nich počuť?"

V šiestich rokoch sa ponuky na rozprávanie príbehu neodmietajú. Zahniezdil som sa na dedkových kolenách a počúval.

„V kraji, kde sa dnes vypínajú vysoké tatranské štíty, ležala dávno pradávno široká rovina. A na tejto rovine si spokojne nažívala rodina obrov. Otec sa volal Tatran a mal veľa urastených synov a nádherné dcéry. Najstarší z nich bol Kriváň, potom nasledovali Gerlach, Ďumbier, Chabanec..."

Skryť Vypnúť reklamu

„A tie obrice?" skočil som mu do reči.

„Nuž a tie dcéry, tých bolo tiež neúrekom a jedna krajšia od druhej. Najviac však vynikala Hoľa. Nuž a táto Hoľa, to ti bola taká parádnica, že za ňou chodili pytači z celého sveta a predháňali sa, kto ju dostane za ženu. Až sa medzi obrov jedného dňa priplietol syn čarodejnice Kikimory."

„Kikimora? To som už..."

„Áno, áno, to bola taká zlá bosorka a tento jej syn bol odpornejší než čokoľvek iné na svete. Mal iba jedno oko, aj na to škúlil, celý bol zarastený chlpmi a strašne páchol. No a takýto netvor si pýtal krásnu Hoľu! Jej bratia mu však Hoľu dať, samozrejme, nechceli. Preto ho poriadne vyprášili a vyhnali preč, nech sa berie za materou. Ale keď sa zlá Kikimora dozvedela, ako jej syn pochodil, strašne sa nahnevala a vzala si do hlavy, že sa rodine obra Tatrana musí pomstiť!"

Skryť Vypnúť reklamu

Medzičasom som zrak odtrhol od dedkových pier a s úžasom hľadel na temné obrysy štítov. Kde-tu medzi nimi zasvietili oči niektorého z obrov.

„Kikimora hneď na druhý deň zvolala všetkých svojich pomocníkov - škriatkov, lesných duchov, všelijaké mátohy a na pomoc jej prišiel aj jej najmocnejší brat Sever, obávaný vládca vetrov. Len čo sa v kráľovstve Kikimory všetci stretli, už aj ich hnala na obrov. Kikimora zatiahla oblohu mračnami, zlovestne trieskala blesky a hádzala po obroch mohutné kamene. Sever spustil strašnú víchricu a škriatkovia vyskakovali na obrov v celých húfoch. Otec Tatran zavelil na ústup. Ujsť stihol len málokto, ale najkrajšej Holi sa to podarilo, lebo statný Ďumbier ju odniesol na svojom chrbte. Vtom rozzúrená Kikimora vyriekla kliatbu. Celú rodinu obrov premenila na kameň! A tak, v akej polohe ich kliatba zastihla, tak sa čnejú nad rovinou dodnes."

Skryť Vypnúť reklamu

„A prečo ich nemôžme zobudiť? Už viem - my ich musíme poštekliť, potom sa určite..."

„Nie. To nepôjde. Za všetky tie roky totižto obri zarástli lesmi a machmi a Kikimora ich zasypala kamením. Nedajú sa zobudiť, ver mi. Ja mám Tatry pochodené hore-dole a nedá sa to, už som to skúšal," žmurkol na mňa starký.

Môj prvý deň v Tatrách sľuboval zaujímavé dobrodružstvá. O ôsmej náš rýchlik konečne zastavil.

Pokračovanie na budúce...

Druhý raz ma do Tatier vzali starkí, keď bol zo mňa už veľký chlap. V decembri 2004 som mal jedenásť rokov.

Keď sme uháňali známou dolinou, zasnežení obri stáli na svojich miestach presne tak, ako som si ich pamätal. Nepodvádzali. Len starký si ma už nevzal na kolená a nekrátil mi čas príbehmi. Prihrbene sedel pri okne v smere jazdy a mračil sa na svoj rozprávkový svet. Z diaľky ho milosrdne zakrýval sneh.

Vystúpili sme v Tatranskej Lomnici. Bol to malý krok pre človeka, ale obrovský skok pre ľudstvo. Z motorového vlaku sme vystúpili do mesačnej krajiny.

S dedkom sme zobrali všetky tašky a pomaličky cupkali neznámou krajinou. Zablúdili sme! Takto sme minule určite nešli, čosi si predsa ešte pamätám! Dedko však cestu k domu, kde sme bývali, našiel. Určite sme sa nestratili.

Do nasledujúceho rána sme zostali vo vnútri.

Ani ďalšie dva dni sme však veľa nenachodili. Chvíľu sme sa tmolili v podhorí, chvíľu len tak sedeli a starký nám toho veľa rozprával. Nevideli sme jediný vodopád, nevyšli sme k jedinému plesu, veď bol sneh, vysvetľovali mi starkí.

Z domu som takmer nevystrčil nos, ale dozvedel som sa toho habadej. Keď bol môj dedko mladý, trikrát vyšiel na Kriváň. Keď bol môj dedko mladý, vynášal náklad na horské chaty. Keď bol môj dedko mladý, kúpal sa v tatranskom plese. Ale o tom mi zakázal hovoriť.

„Pamätáš, keď som ti vravel tú povesť o Kikimore? Vtedy, keď sme tu boli...?" prihovoril sa mi starký, keď sa náš vlak domov rozbiehal z Tatier.

„Hej."

„Tak teraz sa ten zlý Severák vrátil. A všetko dokonal. Dobre si pamätaj, ako vyzerali Tatry pred tým, než sa sem vrátil ten vetrisko. Veľmi dlho už také Tatry neuvidíš..."

A ja hlupák som si až do tej chvíle myslel, že tú rozprávku si starký vtedy vymyslel.

Epilóg

O pár mesiacov pozeral starký na svoje milované Tatry už z oblakov. Občas poletujú mračná vysoko, inokedy zahalia celé štíty a dedko sa vtedy určite kúpe v plesách. Ak ho nepotrestali v mladosti, teraz už pokutu nedostane určite.

A ja sa do Tatier vraciam čoraz častejšie. Občas si na starkého spomeniem, na okamih zvážniem a pred oči sa mi tisnú Tatry, aké mi prvý raz ukázal on. Zelené, pyšné, voňavé. Po Kikimore a zlom Severe ani stopy. Rozprávočka ako má byť.

Keď sa však ukázalo, že príbeh ešte pokračovať bude, jeho koniec musíme napísať my. Príde po neskrotnom Severe neskrotný Developer? Alebo oboženieme Tatry múrom a necháme skamenených obrov len so svišťami? Ak sa príbeh má skončiť ako správna rozprávka, s jej koncom musí byť spokojný každý.

Tatry sú už storočia oporou nášho národného vedomia. O Tatre píše Janko Matuška, Od Tatier k Dunaju, spieva Jožo Ráž. Naše najväčšie prírodné dedičstvo preto môže byť jednou z mála vecí, ktoré si nemôže kúpiť nikto, ale môže ho mať každý.

Je dobré, keď tatranské kamzíky poskakujú pomedzi buldozéry? Je dobré, keď turisti platia veľa peňazí za málo muziky? Turizmus v Tatrách sa nebude môcť naplno rozvíjať a príroda Tatier nebude môcť byť náležite chránená, pokiaľ sa pravidlá nenastavia rozumne tak, aby bol vlk sýty a aj z ovce niečo ostalo.

Ak má dnes naše veľhory zaliať betón, prídeme o to, vďaka čomu tu cestovný ruch vzniknúť mohol a na dovolenku môžeme chodiť kľudne aj do Petržalky. Ale ak má ochrana prírody celkom zadusiť rozvoj, Kikimora so Severom sa môžu zasmiať popod fúzy. Tatranskí obri skameneli zbytočne.

Radovan Potočár

Radovan Potočár

Bloger 
  • Počet článkov:  96
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Boli Sme. Zoznam autorových rubrík:  Vážne veciVlažne vážneTrochu scestyPrózaŠkolyEsej?Nezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

4 články
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Skryť Zatvoriť reklamu