Starý pán národniar (vtedy ešte len starý pán) vedľa mňa sedel po celý čas mlčky. Neexistoval som. Prečo sme sa začali odrazu rozprávať, si už nepamätám. A ako sme za desať minút stihli prebrať témy ľudstvo, Ukrajina, americký imperializmus, konzumizmus, jadrové zbrane, Coca Cola, NATO a veľa ďalších tém, ktorým sme nerozumeli, mi ani pri spätnom pohľade nie je celkom jasné. Potom starý pán vystúpil v Bystrici.
Celkom na začiatku to bola akási rýdzo slovenská téma, možno Hlinka alebo Jánošík, prípadne podobná aktualitka. Každopádne pozvoľný úvod. Presne od tohto momentu som ale začal získavať dojem, že náš rozhovor sa uberá smerom k prihláške do matice. Ale neuberal sa.
Pán národniar prešiel do ofenzívy. Nie voči mne (nedal som sa, prikyvoval som), ale tak všeobecne, plošne. Dá sa to. Napríklad takto:
"Amerika teraz potrebuje za každú cenu novú vojnu. Hlavne z finančných dôvodov."
"My Slovania sme úplne najrozdrobenejší národ."
"To ste museli počuť. Amíci chcú u nás stavať nejakú základňu." (Stavím sa, že slovo Amíci použil kvôli mne, znie mládežnícky. No ale nedostal ma.)
"Ak sa niečo rýchlo nezmení, postupne nás obsadia vojská NATO."
Po krátkej ofenzíve, pán národniar stíchol, zamračil sa, vyzeral mierne oduto. Zdalo sa, že zo všetkého najradšej by si do niečoho kopol. Do hocičoho. Do Janovica, do hocikoho. Alebo aspoň dačo vypiť by bolo. Neviem, kam potom zamieril.
Pri odchode pán národovec ešte dôrazne zatresol posuvné dvere kupé, tváril sa nahnevane, ale objektívne vyzeral viac-menej neškodne. Objektívne vyzeral viac-menej smutne. Našich desať minút sa skončilo.
(Je celkom možné, že hneď na bystrickej stanici pán národniar zablúdil do staničného pohostinstva. Ja som doň zablúdil (naozaj zablúdil) začiatkom roka. Aj fotku mám. Otváracie hodiny už platné nie sú, ale ako je to s obmedzením pre cigáňov a to bez výnikmy, to už neviem.

Ale toto naozaj iba na okraj.)
O čosi nebezpečnejší ako viac-menej neškodní a viac-menej smutní starí páni sú páni s transparentmi. Ďakovať sovietskej armáde za augustovú okupá pomoc SNP a v ten istý deň napísať na transparent Yankees go home je možné iba v Banskej. Vyvesiť potom takýto transparent z okna župy je aj na Bystricu celkom hardcore.
U nás akoby pri Amerike existovali iba krajné body. Na jednej strany všetci Kotlebovia, Čarnogurskí, Yankees go home a nahnevaní starí páni, na druhej strane zopár Šebejov a Hríbov. A medzi tým nič. A koniec. Celé je to takto čudné a zlé.
O Amerike sa dá pritom povedať veľa zlých aj pekných vecí, ale hovoriť oboje zároveň nie je v móde. Buď ste za alebo proti. Najmodernejšie je byť proti. Cez strednú som v nej bol pol roka, naučil som sa toho asi málo, ale pár vecí som odpozoroval. Príklad.
Niekedy cez víkend prídem k starým rodičom svojej hosťovskej rodiny. Dedko sedí pred televízorom (vždy sedí pred televízorom) a pozerá správy. Bol rok 2011 a strieľalo sa v Líbyi. Dedko sedí vo vytržení, nepohne sa. Vojnový veterán, mimochodom.
Slovenský gympel, americká "high school"
"Čo sa deje?" pýtam sa, hoci ma to až tak nezaujíma.
Dedko odpovedá bez toho, že by odtrhol zrak z obrazovky. "Naši vojaci práve oslobodzujú Líbyu. Prinášajú líbyjskému ľudu demokraciu." (Ak by som túto odpoveď nepreložil, znelo by to ešte patetickejšie.)
Dedko svojej odpovedi veril. Pokiaľ by v tomto momente ohlásili zostrelenie amerického lietadla a dedko by sa pred televízorom postavil, nedá sa povedať, že by ma to šokovalo. Aj takíto ľudia v Amerike žijú a aj presne takýmto veciam veria.
(Udalosti vo zvyšku sveta síce väčšina Američanov sleduje tak pozorne ako sa u nás sleduje vývoj vo východnom Tichomorí, ale to teraz nechajme.)

Zrejme nikdy nebudem príliš citovaný historik, ale jedna vec. Tak ako sú skutočnosťou všetky americké vojny a Guantanáma, tak by sa občas dalo spomenúť, že UNRRA nepopadala z neba sama. A že disidenti neutekali ana Sibír, ani do Číny. A že Amerika má seriály.
No ale bavte sa na takéto témy v kupé.