Keď mi je ťažko z toho všetkého, čo sa okolo mňa deje, zvyknem zájsť na panstvo Louhisaari za maršalom Mannerheimom. Ale to asi už viete, párkrát som o tom písal. Čerpem z tých stretnutí mužnú silu a odvahu bojovníka, čo sa nezľakol veľkého a strašne hlúpeho medveďa a poriadne mu vyprášil kožuch. A hoci nevyhral, nedá sa ani povedať, že by prehral. Udržal krajinu slobodnou a dnes mu môžu Fíni ruky, nohy bozkávať, že neboli päťdesiat rokov jednou zo sovietskych republík. Maršal si ale na takéto nepotrpí, aj keď metále má rád. Ktorý vojak ich však nemá rád?
No, ale teraz mi zavolal on. Vraj nech ani nechodím. S takými že on nič nechce mať.
“A čože som spravil, herra marsalkka?” hovorím prekvapene.
“Asi ste sa tam všetci zbláznili, či čo,” hovorí sucho a odmerane.
“No, mnohí áno, ale ja nie!” uisťujem ho.
O tohto človeka by som kvôli svojim idiotským spoluobčanom nerád prísť. Tuším, čo ho žerie, ale on ma prekvapil. Nepredpokladal som, že o tom už vie.
“Za hnusnú vlastizradu tri roky podmienečne a pár mešcov tých nových európskych dukátov ako pokuta?” buráca maršal a ja si predstavujem, ako stojí vystretý sťa lata pri staromódnom telefóne s pravou rukou za chrbtom.
“Vieš, čo by dostal za mojich čias? Vieš?” kričí do slúchadla. Musí mu riadne prskať od úst, myslím si.
“Viem si predstaviť,” hovorím nesmelo.
“Rýchly poľný súd a špagát na najbližšej berjozke, nech to má štýlovo. Guľky by bola na takého bastarda škoda. A toho jeho obhajcu by som rovno zavesil vedľa neho!”
“Pán maršál, to sa už teraz nesmie. Viete, Rada Európy, ľudské práva, a tak…”
“Drž hubu,” zreve Mannerheim, “ja by som mu dal také práva! Päťsto eurokorún je cena vlasti? Päťsto korún? On predal vlasť Rusákom za päťsto grošov!!! Saatana perkele,” kľaje maršal ako dlaždič a od zlosti mu zlyháva hlas.
“Tfuj,” počujem, ako si zhnusene odpľuje.
“Choďte tam všetci niekam. A nech ešte raz predo mnou niekto povie, že vraj máte vy, Slováci,” to Slováci vyslovil nesmierne opovržlivo, “a my, Fíni, veľa podobností. Vytiahnem svoju maršalskú šabľu, a…”
Tú-tú-tú, ozve sa v telefóne. Prerušilo nás, alebo on tresol slúchadlom.
Ja viem, že slobodný pán z Mannerheimu to tak nemyslel, že on vychladne a zas bude dobre a ja sa znovu vyberiem na panstvo Louhisaari. I tak sa ale strašne hanbím. Strašne…
