Malé stádočko trochu pookrialo, no malomyseľnosť ho neopúšťala. Márne mu vyslanci opakovali slová púštneho muža, márne odslúžili kňazi poslednú rorátu, márne sa im prihováral staručký dekan: „Žiadajte si znamenie od Pána, svojho Boha, či už hlboko v podsvetí a či hore na výsostiach!“
Maloverní falošníci však opakovali: „Nebudeme žiadať a nebudeme pokúšať Pána.“
Nuž im teda povedal staručký kňaz: „Počujteže, dom Dávidov! Či vám je málo obťažovať ľudí, že obťažujete ešte aj môjho Boha? Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“
„A teraz sa rozíďte do svojich domovov, priblížila sa hodina narodenia Pána,“ posielal ich šedivý patriarcha, no zvyšku Izraela sa nechcelo z bezpečia chrámu. Nežiadalo sa im prechádzať okolo opustených pohanských obetíšť ožiarených LED svetlami, kde už o tomto čase len kde-tu nejaký korheľ prinášal oneskorenú žertvu, a velebil pohanské božstvá, vylievajúc na zem zvyšok medoviny za hrubých nadávok a kliatia. Stádočko sa cítilo bezpečnejšie v ošarpanej svätyni s gotickými freskami, zájdenými od kadidla, ako vonku. Povrávalo sa, že sa tam o tomto čase okolo dohárajúcich oltárov neznabohov preháňajú valkýry a možno tam stretnúť rusalky i poludnicu.
„Táraniny!“ hneval sa staručký kňaz, „domov, domov choďte!“ vyzýval ich, ale oni sa nerozchádzali, lebo do narodenia Kráľa ostávala sotva hodina.
„Prorokuj o duchu, prorokuj, syn človeka; prehovor k duchu: Toto hovorí Pán, Boh: Duchu, príď od štyroch vetrov a ovej týchto pozabíjaných, nech ožijú!“ modlil sa starý patriarcha za zvyšok Izraela.
Ešte chvíľu a patrí sa začať s oslavou narodenia Kráľa, ale či sa dá sláviť uprostred malomyseľného stádočka, čo nechce znamenia, lebo sa ich bojí?
Vtom sa rozleteli ošúpané vráta starobylého kostola a dovnútra vstúpili traja mudrci: Caspar, Melchior a Balthasar. Tak predsa neodišli. Ostali v hostinci za mestom. Vrátili sa. Ťavy uviazali pri zhasnutom stánku s vareným vínom, medovinou, lokšami a cigánskou pred kostolom.
A pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“
„U nás?“ nechápal patriarcha.
„U nás?“ nerozumeli vyslanci.
„U nás?“ pýtal sa zvyšok Izraela, „nie sme príliš bezvýznamní, celkom stratení, aby sa u nás narodil kráľ? Nemala by vás vaša hviezda viesť do veľkomiest západného sveta?“
„A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti,“ povedal Caspar v jazyku Slovanov a Melchior i Balthasar prikyvovali, akoby rozumeli, čo hovorí ich druh, pochádzajúci z krajiny Kuš.
„Videli sme jeho hviezdu na východe. A hľa, hviezda, ktorú sme videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde je dieťa,“ povedal Balthasar perzsky a rukou pokynul Casparovi, aby preložil zhromaždeným, čo on rád urobil.
Odvážnejší aj vykukli z dverí kostola a dívali sa na oblohu.
„Aha, hviezda, priamo nad nami,“ ukazovali prstami hore nad seba. Všetci sa vyhrnuli von a pozorovali ten zázračný úkaz na nebi.
„Hviezda, hviezda! Vianočná hviezda,“ kričali.
„Konjunkcia Saturna a Jupitera, písali o tom v novinách,“ zahundral ktosi pochybovačne, ale ostatní ho okríkli, aby sa nerúhal.
„Nech je už akokoľvek,“ poúčal ich Melchior a Caspar snaživo prekladal, „nám to slúži ako znamenie.“
V tej chvíli sa hviezda rozžiarila tak jasne, až museli prizerajúci privrieť oči a odrazu zhasli všetky pohanské obetištia. Niekto by povedal, že to preto, lebo o polnoci ich vypínajú. Šetria energiami, nevedno, ako porastú ceny na budúci rok. Ľud však vedel svoje. Po prvé, do polnoci chýbalo ešte pár minút a žiara hviezdy bola taká prenikavá, že by tie oltáre pohanským bohom aj tak nebolo vidieť.
Chvíľu sa ešte dívali s vyvrátenými hlavami a prižmúrenými očami do neba, potom sa vrátili do kostola. Bola presne dvanásta hodina. Narodil sa Kristus Kráľ. Znova. Aj v tomto mestečku.
Traja mudrci otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. A predtým, ako sa vydali na cestu do svojej krajiny, zašiel Caspar do sakristie a od kostolníka si vypýtal kus kriedy. Na veraje chrámových dverí napísal: C+M+B.
„Gašpar, Melichar a Baltazár,“ šepkali si ľudia, ale Caspar sa otočil a povedal: „Christus mansionem benedicat.“
„Kristus nech žehná tento dom,“ pohotovo preložil dekan, starý latiník.
Takéto Vianoce to teda boli tento rok v mestskom štátiku, kde sa znovu raz narodil Kráľ, akurát si to konečne aspoň niekto všimol. Z kostolíka sa do vianočného ticha tlmene ozýval spev verných: „Narodil sa Kristus Pán, radujme sa!“
