Aspergerov Syndróm bol prvý raz definovaný v roku 1944 Viedenským psychiatrom Hansom Aspergerom. Trvalo však ďalších päťdesiat rokov, kým bola táto choroba zaznamenaná v manuále pre diagnózu duševných chorôb , používanom Americkou Psychiatrickou Asociáciou. Doteraz sa však vedú spory o tom, či je Aspergerov Syndróm skutočná choroba, alebo iba odroda vysoko-funkcionálneho autizmu (autizmu bez vplyvu na rečové schopnosti). V každom prípade, Aspergerov Syndróm je reálny, a postihuje päť- až šesťkrát toľko ľudí ako klasický autizmus.
Manuál na diagnózu duševných chorôb má niekoľko kritérií na diagnózu Aspergera, rozdelených do dvoch kategórií:
1. Znížená kvalita sociálnej interakcie, najmä
- Znížená schopnosť „čítať“ alebo používať gestá v komunikácii
- Znížená schopnosť nadviazať medziľudské vzťahy
- Nedostatok spontánneho záujmu o iných
- Nedostatok sociálnej a emocionálnej reciprocity
2. Opakovanie v správaní a záujmoch, vrátane
- Nadmerný záujem o jednu alebo viac úzko definovaných záujmov
- Nedostatok flexibility v rutinách a rituáloch
- Stereotypické pohyby
Nie všetky kritériá sa musia prejaviť, ale aspoň jedno musí mať viditeľný negatívny vplyv na sociálny život pacienta. Okrem toho, pacient musí mať normálne vyvinuté rečové schopnosti, čím sa odlíši od normálneho autizmu.
Veľa psychiatrov však nebolo spokojných s takouto širokou definíciou Aspergera, a podľa viacerých zdrojov (vrátane môjho psychiatra), sa v súčasnosti používa oveľa užšia definícia tejto choroby.
Aspergerov Syndróm sa dá určiť pomerne ťažko. Jediný dobrý ukazovateľ je opakovanie v reči. Človek s Aspergerom si často nájde slovo alebo frázu, ktorú často opakuje v normálnej komunikácii. Niekedy namiesto frázy opakuje jednoduché gesto. Občas sa opakované slovo zamení za nové, ale jeho frekvencia sa nezmení. Pravdu povediac, nepamätám sa, že by som niekedy niečo často opakoval, a preto som spočiatku môjmu doktorovi neveril. Povedal mi však, že ľudia s Aspergerom majú oveľa väčšiu aktívnu slovnú zásobu ako iní ľudia, a často znejú „profesorsky“ už v mladom veku. Kvôli tomu je niekedy veľmi ťažké zbadať toto opakovanie v komunikácii.
Ďalší syndróm, je opakovanie v správaní. Ľudia s Aspergerom často opakujú svoje denné rituály a snažia sa za každú cenu ich dodržiavať. V mojom prípade, ešte pred dvoma rokmi som chodil nakupovať vždy v stredu a nedeľu. Ak mi došiel chlieb alebo mlieko o deň skôr, radšej som deň nejedol, než by som išiel nakúpiť o deň skôr. Takýchto príkladov zo života mám veľa: od rovnakých raňajok každý deň počas dvanástich rokov, po moje týždenné návštevy kina, bez ohľadu na počasie alebo zdravie.
Tretí dôležitý syndróm je fyzická interakcia s inými. Pacienti nevedia správne používať gestá v komunikácii, a takisto nevedia rozoznať ich význam keď ich používa niekto iný. Kvôli tomu si ľudia s Aspergerom dávajú veľmi veľký pozor čo hovoria, a nič iné nepovažujú za dôležité. Tak je to aj v mojom prípade: hovorím presne to, čo si myslím, a nikdy viac alebo menej. Často sa mi však stáva že som nepochopený, lebo ľudia si domýšľajú veci, ktoré som nepovedal, a snažia sa interpretovať moje gestá. Okrem toho vykazujem aj druhotný syndróm vo fyzickej interakcii: dodržiavam nadmernú vzdialenosť od iných.
Predošlý syndróm väčšinou spôsobuje istú sociálnu izoláciu pre pacientov. Nepomáha ani to, že takíto ľudia majú zníženú schopnosť interakcie s inými. Nielen že nevieme vyvinúť a prejaviť emócie do takej miery ako ostatní ľudia, ale ani neprejavujeme žiadny záujem spoznať alebo komunikovať s inými. Nie sme vylúčení zo spoločnosti; vylučujeme sa sami, lebo nás spoločnosť nezaujíma.
Namiesto iných ľudí sa viac zaujímame o iné veci, o ktoré často prejavujeme až „nezdravý“ záujem. Často zbierame rôzne veci, a ešte častejšie sme fixovaní na veľmi úzko definovaný záujem. Tak napríklad ja som sa desať rokov zaujímal najmä o históriu Portugalska, neskôr o geografiu oblasti o veľkosti 20x20 kilometrov, a teraz je mojim hlavným záujmom výpočet a analýza peňažných tokov (cash flow) firiem.
A práve tu je hlavná výhoda Aspergera, kvôli ktorej som pomerne rád že mám tento syndróm. Pretože sa tak koncentrujeme na jeden úzky záujem, často v ňom excelujeme. V mojom prípade takmer všetko čoho som sa chytil mi veľmi rýchlo prinieslo úspech. Trvalo mi iba štyri mesiace fotografovania, kým sa moje fotky objavili v prvom časopise. História Portugalska sa zmenila na sedemdesiat stranovú prácu v druhom ročníku gymnázia. Niekedy som skombinoval niekoľko záujmov: napríklad moja finančná analýza a záujem o programovanie v PHP vyústili do programu, o ktorý prejavilo záujem niekoľko firiem. Často sme preto považovaní za ľudí nadmernej inteligencie, ale takmer v každom prípade dosahujeme takéto výsledky len vďaka veľmi intenzívnej koncentrácii na daný záujem. Neveríte? Spýtajte sa iných pacientov, ako napríklad Alberta Einsteina alebo laureáta Nobelovej ceny za ekonómiu Vernona Smitha.
Naše záujmy a znížená schopnosť sociálnej interakcie sú zodpovedné za ešte jednu vec, vďaka ktorej nemáme problém spolunažívať s „normálnymi“ ľuďmi. Žijeme totiž v našom vlastnom svete, v našom mozgu. Viac nás zaujíma čo si myslíme sami o sebe, ako čo si o nás myslia iní. Navonok sa to prejavuje niekoľkými, zdanlivo opačnými vlastnosťami. Často sme to my, kto ide proti davu. Ale takisto sme často tí, ktorí robia to, čo nám iní ľudia, ktorých autoritu akceptujeme (napríklad rodičia), povedia. Cítime, že nám nikto nemôže vziať to, čo si myslíme, a fyzické prejavy pre nás nie sú natoľko dôležité aby sme tu ukazovali vlastnú vôľu. Práve preto ľudia s Aspergerom často neprechádzajú viditeľnou zmenou správania počas puberty. Navonok sa však táto posledná vlastnosť prejavuje ako nedostatok sebavedomia a motivácie. Takisto často prejavujeme nepopulárne názory, lebo nás nezaujíma čo si o nás iní myslia.
Dá sa Asperger liečiť? Nie úplne. Ako iné formy autizmu, ani Asperger nie je úplne liečiteľný. Ani neviem, či by som sa chcel úplne vyliečiť. Toto nie je len môj názor; dokonca existuje organizácia ľudí s Aspergerom bojujúca proti liečeniu tejto choroby. Ja sa však liečim, aspoň v tých kategóriách ktoré mi sťažujú život. Robím obrovské pokroky v sociálnej interakcii, najmä vďaka mojim liekom. Takisto chodím na tréningy kde sa učím klamať, alebo aspoň zveličovať: ukazovať viac sebavedomia a motivácie. Tí, ktorí ma poznajú, sa ma snažia presvedčiť že mám právo na zvýšené sebavedomie, ale v mojej mysli sa tomu ešte stále bránim. V ostatnom sa však nechcem „vyliečiť“: Asperger nie je len kliatba, ale aj požehnanie.
