Cynthia McKinney sa smutne preslávila svojimi návrhmi nezmyselných zákonov, konfliktmi s políciou, konšpiračnými teóriami a rasizmom. Toto zlaté dieťa, ktoré bolo odmalička pripravované stať sa političkou sa teraz naučilo, že na to aby bol človek zvolený treba viac ako úspešný otec a talent pre získavanie hlasov.
McKinney mala minulý rok päťdesiatku. Jej otec bol prvým čiernym policajtom v Atlante, a neskôr sa stal členom štátneho senátu v Georgii. Jeho dcéra vyštudovala právo a medzinárodné vzťahy, aby mohla neskôr zdediť otcovo miesto. Osud jej však nadelil ďaleko viac. Prvý raz kandidovala do štátneho senátu ako 31-ročná. Vlastne nie tak úplne: na kandidátku ju dal otec, ale keďže bývala na Jamajke, moc sa o politický boj v Georgii nezaujímala. Aj tak však získala 40% hlasov. To ju povzbudilo, a tak sa rozviedla, zobrala syna a presťahovala sa späť do Atlanty. O dva roky neskôr sa dostala do senátu, a s otcom vytvorili prvý rodinný pár v štátnom senáte.
Od začiatku svojho pôsobenia sa nevyhýbala kontroverzii. Ostro vystúpila proti prvej vojne v Perzskom Zálive, čím korunovala svoj pro-arabský a proti-Izraelský postoj v štátnom senáte. Tento jej ostal aj po roku 1992, keď sa dostala do Amerického Kongresu. V Kongrese patrila medzi najľavicoveších členov, čo sa prejavilo aj v jej volebných financiách. Finančne ju podporovali ju najmä odbory a organizácie na podporu ľudských práv. Neziskové organizácie, ako napríklad Sierra Club, vyzývali svojich členov aby za ňu hlasovali (dokonca ešte tento rok som dostal túto výzvu).
Prvých osem rokov sa McKinney zdržala vážnejších problémov s médiami a kolegami v Kongrese. Pravidelne hlasovala za podporu odborov, žien, imigrantov a životného prostredia. Dostávala však veľmi nízke hodnotenie od organizácií ktoré monitorujú hlasovanie v prospech zníženia daní, zníženia rozpočtového deficitu a podpory vzdelania a technológií. Jej správanie sa zmenilo keď sa Bush stal prezidentom.
McKinney už predtým kritizovala Americký prístup k Izraelu a aktívne sa snažila presadiť oveľa priaznivejší prístup k Palestínčanom. Bushov prístup, a neskôr teroristické útoky 11. Septembra zradikalizovali jej myslenie. Menej ako mesiac po útokoch sa vyjadrila, že Bushova administratíva o útokoch vedela ale nič proti nim nespravila, aby mala dôvod na ďalšiu vojnu na Blízkom Východe. Hoci tento názor teraz už nikoho neprekvapí, v čase keď ho vyslovila bola celá krajina ešte stále v šoku, a doteraz veľa ľudí nedokáže McKinney odpustiť.
V rovnakom čase sa začala venovať svojej záľube: konšpiračným teóriám o dvoch zabitých mužoch: Matrin Luther Kingovi a rapperovi Tupac Shakurovi. McKinney si totiž myslí, že za obe vraždy nesie zodpovednosť vláda, a už niekoľko krát sa snažila presadiť zákon, ktorý by prinútil vládu zverejniť dokumenty týkajúce sa vyšetrovania týchto vrážd.
V roku 2002 McKinney prehrala demokratické predkolo volieb. Tu sa musím na chvíľu zastaviť a vysvetliť volebný systém a zloženie štvrtého volebného kongresu v Georgii. Demokrati a Republikáni majú právo postaviť každý jedného kandidáta v každom okrese. Nezávislí kandidáti a členovia iných politických strán musia vyzbierať istý počet podpisov aby mohli kandidovať. Preto má každá strana predkolá, v ktorých sa rozhodne kto bude straníckym kandidátom. Vo väčšine štátov môžu voliť iba registrovaní voliči, a iba za svoju stranu. Tak napríklad registrovaný republikánsky volič môže hlasovať iba v republikánskom predkole. Nezávislí voliči si môžu vybrať kde hlasovať. Georgia je jeden z mála štátov kde môže voliť každý; republikán či demokrat.
Štvrtý volebný okres v Georgii je prevažne čierny, chudobný a demokratický. Beloch či republikán nemá šancu byť zvolený (Demokrati ešte neskúsili postaviť bieleho kandidáta). McKinney pôvodne zastupovala jedenásty okres, ale súdy rozhodli, že ten okres bol protiústavný, lebo bol nakreslený tak aby v ňom boli dve tretiny černochov a približne rovnaký počet registrovaných demokratov. Nový okres však nie je o nič lepší. Južné dve tretiny okresu sú takmer výlučne čierne. Jedno z väčších miest na juhu, Decalb, malo dokonca povesť najnebezpečnejšieho miesta v Georgii kvôli prestrelkám začínajúcich rapperov a gangov. Na severe je väčšina ľudí bielych. Najjužnejšia skupina belochov pozostáva z početnej miestnej židovskej komunity, ktorá sa ako jediná v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch odmietla odsťahovať keď sa černosi začali posúvať na sever. Takto sa vytvorila akási prirodzená bariéra, ktorá doteraz oddeľuje väčšinu čierneho a bieleho obyvateľstva východne od Atlanty.
McKinney sa teda stala jednou z mála politikov, ktorí stratili mandát. Porazila ju iná čierna demokratka, Denise Majette. Ako som spomínal, tu republikán nikdy nevyhrá, a Republikáni to vedia tiež, a preto sa rozhodli podporiť „menšie zlo“ proti niekomu, kto iba niekoľko mesiacov predtým vyslovil presvedčenie že Bush vedel o útokoch pred jedenástym septembrom.
Ani po prehre sa však McKinney neukľudnila; práve naopak. Najskôr zažalovala štát Georgia, že umožňuje republikánom voliť v demokratickom predkole, a keď túto žalobu Najvyšší Súd vyhodil, rozhodla sa nájsť vinníkov za svoju prehru. Našla ich v Židoch. Ukázalo sa, že Majette dostala podporu z miestnej židovskej komunity. Toto nikoho neprekvapilo; McKinney mala antisemitské tendencie už predtým, za čo si vyslúžila podporu miestnej moslimskej komunity. Ľudí však prekvapila jej reakcia a jej povolebný útok na Židov, ktorý prekračoval hranice slušnosti.
O dva roky bola McKinney späť v Kongrese. Majette sa rozhodla kandidovať do Senátu (neúspešne), a nechala McKinney voľné pole na kandidatúru. Keď je McKinney pritlačená k múru, tak sa správa prinajmenšom nestabilne, a v posledných dvoch rokoch sa jej podarilo vyrobiť niekoľko škandálov. Hoci bola späť v Kongrese, Demokrati ju odstránili zo všetkých dôležitých pozícií a vo veľkej miere ju ignorovali. A tak sa McKinney stala Americkým Cuperom: postavičkou, ktorú nikto nebral vážne. Raz bola iba jedna z troch ktorí hlasovali za zákon na stiahnutie vojsk z Iraku. Proti bolo 403 členov Kongresu. Často sa stavala do role obete a tvrdila, že ju iní nemajú radi iba preto lebo je čierna a žena.
Potom prišiel 29. Marec 2006. McKinney išla do Kongresu, a ako členka, nemusela prejsť detektorom kovov. Neidentifikovala sa však, a po troch upozorneniach ju strážnik chytil za rameno. Otočila sa a jednu mu vylepila. Bol z toho škandál, ktorý pretrváva dodnes. McKinney okamžite obvinila strážnika z rasizmu, lebo ju vraj zastavil iba preto že je čierna. Strážnik sa bránil. Vo výpovedi povedal že McKinney na sebe nemala identifikačnú kartu, a že ani nespomalila keď ju trikrát vyzval aby zastavila. Pritom stačilo tak málo: zastaviť, otočiť sa a povedať svoje meno.
Odvtedy akoby bola McKinney v správach každý deň. Raz si zabudne vypnúť mikrofón a celý svet sa dozvie aký hlúpy je jeden z jej asistentov, potom pre zmenu zažaluje najväčšie noviny v Atlante, Atlanta Journal & Constitution za to, že jej neuverejnil článok, v ktorom reaguje na kritický úvodník v tých istých novinách.
V predkole volieb sa moc nesnažila. Jej hlavným oponentom bol bývalý právnik ktorého firma zbankrotovala, nemastný-neslaný, a hoci bol čierny, býval na severe okresu. Okrem iného ignorovala debaty kandidátov. Toto zaváhanie sa jej nevyplatilo, nezaistila si nadpolovičnú väčšinu a musela do druhého kola. Okamžite po prvom kole sa vyjadrila že volebné zariadenia boli chybné, a že jej odobrali platné hlasy. Nepomohla si tým. Jej protivník, Hank Johnson, ju rýchlo predbehol v preferenciách. Ona si to však odmietala pripustiť. Vinila koho mohla: Židov, Republikánov, volebné zariadenia, výskumy verejnej mienky, noviny a iných. Ani tým si nepomohla. Konečne sa začala zúčastňovať debát, ale jej tón bol priveľmi konfrontačný aj pre miestne politické prostredie. To bol posledný klinec do rakvy. V pondelok dostala o šestnásť percent menej ako Johnson.
Vo svojom povolebnom prejave nespomenula Johnsona menom, iba zaželala „kandidátovi za štvrtý okres“ veľa šťastia. Poďakovala sa však kubánskemu prezidentovi Castrovi a Venezuelskému prezidentovi Chavezovi. Opäť obvinila volebné zariadenia a vyzvala na revolúciu proti nim a Republikánom. Ak Boh dá, už od nej viac nebudeme počuť.
