Wilders si vo filme Fitna dal obrovský pozor aby neútočil priamo proti moslimskej kultúre alebo Islamu ako náboženstvu. Vo väčšine scén ukazoval na aktivity moslimov v Európe alebo Spojených štátoch; v prípadoch kde ukazoval fotografie z arabských krajín a Iránu, ich používal iba na to aby poukázal, čo sa stane ak bude islamské právo adoptované v Európe. Hoci autor použil pasáže z Koránu, tieto mali minimálny efekt; Biblia má oveľa horšie pasáže. Útok na Korán alebo Islamskú kultúru sa teda nekonal.
Film Fitna zaútočil na niečo úplne iné: Európske byrokratické štruktúry. Nielen byrokracie jednotlivých štátov, ale aj celej Únie. Wilders poukázal nielen na to, ako byrokrati ignorujú isté skupiny ľudí, ktorých sa boja, ale svojim spôsobom aj na to, ako veľmi sa samotná definícia štátnej byrokracie zmenila na nepoznanie. Európske krajiny a únia už neslúžia základným potrebám svojich občanov, ale iba ako hostiteľské telo rozrastajúceho sa rakovinového nádoru byrokracie.
Základnou funkciou štátu je ochrana svojho obyvateľstva. Až keď tá je dosiahnutá, môžu sa štáty púšťať do iných aktivít, ako je podpora obchodu a zabezpečenie služieb, v ktorých neexistuje trhová súťaž. Bohužiaľ, súčasné byrokracie nie sú schopné zabezpečiť ani najzákladnejšiu ochranu života ľudí, ktorým majú slúžiť. Vlády sa rozhodli ísť cestou najmenšieho odporu: namiesto prevencie útokov na ľudí, polícia a súdy iba trestajú tých, ktorí sa už dopustili zločinov. Wilders toto ilustruje v scénach kde opisuje pripravenosť moslimov zavraždiť vlastných rodinných príslušníkov. Títo ľudia nie sú integrovaní do západnej kultúry dostatočne aby zabudli na násilie ako riešenie domácich problémov, a s najväčšou pravdepodobnosťou im nikto nezabráni svoj čin vykonať.
Autor je však sám príkladom ako štátne byrokracie ignorujú potreby vlastných ľudí. Len čo oznámil film Fitna, zdvihla sa vlna odporu a Holandské autority naňho okamžite zaútočili. V rámci útokov sa tiež snažili zbaviť zodpovednosti za Wildersov život, a teda efektívne ho odsúdili na trest smrti za to že povedal niečo, čo nebolo oficiálne zakázané. Týmto pomohli Wildersovi do hrobu viac ako jeho film – extrémisti teraz vedia, Holandská byrokracia ich už zbavila morálnej zodpovednosti za jeho vraždu.
To, že sa byrokrati už dávno nevenujú spĺňaniu základných potrieb obyvateľstva ale že sa sústredia na to, aby vo svojich funkciách prežili, je známe už dávno. Smutné však je, že v tomto prípade sa aj médiá pridali na ich stranu. Dokonca noviny, ktoré protestovali proti potláčaniu slobody slova, nemali problém s ospravedlnením vraždy Wilderovho predchodcu, Pima Fortuyna, keď ho označili za provokatéra. Fortuyn bol provokatér, a takisto je Wilders, ale obaja na to majú plné právo. Obaja tiež majú právo na život. Bohužiaľ, v tomto storočí spadla hodnota ľudského života v Európe tak nízko, že žiadneho byrokrata nezaujíma kto bol kedy zavraždený; zaujíma ich iba to aby ich nikto neobvinil z toho že sa vražde nesnažili zabrániť.
