Malária je strašná choroba. Nie preto, že má vysokú mieru úmrtnosti; tá je iba okolo 1-3%, ale preto, lebo je tak rozšírená. Stačí jeden komár a nakaziť sa môže niekoľko ľudí. Ročne sa nakazí okolo 300 až 500 miliónov ľudí, hlavne v rozvojových krajinách. Podľa Svetovej Banky stojí malára Afriku ročne 12 miliárd dolárov v stratenej produktivite; boj s maláriou „iba“ 100 až 200 miliónov dolárov.
Nie vždy to však bolo takto. V štyridsiatych rokoch minulého storočia sa začal používať DDT (dichloro-diphenyl-trichloroetán) na boj proti komárom, s veľkým úspechom. Za niekoľko rokov sa podarilo úplne zničiť maláriu v Spojených Štátoch, a v iných krajinách sa ju podarilo držať pod kontrolou. Napríklad, kým Srí Lanka používala DDT, prípady výskytu malárie boli minimálne. V roku 1963 bolo iba 17 prípadov, ale v roku 1968, keď sa DDT už nepoužívalo, prípadov bolo okolo 800 000.
Tak prečo ľudia prestali používať DDT? Zodpovedná osoba sa volá Rachel Carson. Napísala knihu Silent Spring, kde tvrdila že DDT zabíja zvieratá a spôsobuje rakovinu u ľudí. V oboch prípadoch sa ukázalo, že značne preháňala. Na laboratórnych testoch na primátoch sa napríklad nepodarilo zistiť štatisticky významný výskyt rakoviny, aj keď zvieratá kŕmili 33 000 krát väčšou dávkou DDT ako je denný priemer človeka. Bjorn Lomborg vo svojej knihe Skeptical Environmentalist vypočítal, že priemerná spotreba kávy spôsobuje rakovinu 50 krát častejšie ako DDT. Aj v prípade zvierat boli výsledky slabé. Aj aj keby tomu bolo inak, pochybujem že by sa našiel rozumný človek, ktorý by vymenil životy niekoľkých orlov za 1,5 až 2.7 miliónov ľudských životov ročne. Alebo možno ochrana zvierat nebola prvoradá v boji proti DDT...
„Radšej mŕtvy ako živý a nekontrolovateľne sa množiaci.“ Toto bol argument jedného z proponentov zákazu DDT, podľa knihy The Malaria Capers. V šesťdesiatych rokoch bola Svetová Zdravotnícka Organizácia (WHO) presvedčená, že ak aspoň 40% detí v Afrike nezomrie, nastane populačná explózia. Environmentalisti sa tohto chytili a tvrdili, že zákaz DDT by bol dobrý na zníženie rastu populácie. Nielen to. Ďalší argument environmentalistov bol, že zákaz DDT by legitimizoval environmentálne hnutie v očiach bežných ľudí, čo by environmentalistom umožnilo ľahšie presadiť iné agendy.
Obe veci sa im podarili. Zajtra zomrie okolo 2 800 detí v Afrike na maláriu, a environmentálne organizácie sa stali veľmi silné. Musím priznať, že som členom jednej z nich (Sierra Club), a ich práca sa mi poväčšine páči. Nie som však človek, pre ktorého by účel svätil prostriedky.
A čo s tým všetkým mé spoločné Európska Únia? EÚ ešte stále zakazuje DDT. Naposledy pohrozila Ugande, že ak bude pokračovať s plánmi na DDT postrek v ľudských obydliach, zakáže všetky exporty z Ugandy do EÚ.
V Ugande ročne zomrie okolo 110 000 ľudí na maláriu. Or roku 1984 EÚ zatiaľ dala Ugande 752 miliónov Eúr v priamej pomoci a hoci väčšina týchto peňazí bola určená na rozvoj infraštruktúry, niečo málo išlo aj na zdravotníctvo. V prepočte na rok je to okolo 40 miliónov Eúr. Na druhej strane, Uganda vyviezla do EÚ tovar v hodnote okolo 380 miliónov Eúr minulý rok. Teraz majú na výber: ročne 110 000 mŕtvych a 420 miliónov Eúr, alebo nič. Európska Únia si cení jeden život v Ugande na 3800 Eúr, alebo takmer 150 000 korún. Neviem čo si o tom myslia ľudia v Ugande, ale mňa osobne by to urazilo.
-----
