Všetci poznáme bojkoty, a veľa z nás sa nejakých aj zúčastnilo. Bojkotujeme firmy ako Nestlé alebo Dráčik. Prípadne krajiny Rusko alebo Izrael. Niekedy tieto bojkoty aj niečo dosiahnu, ako v roku 1995, keď sa Shell vzdal plánu potopiť jednu zo svojich starých ropných plošín, po bojkote ich produktov. Bojkot sa takisto podieľal na ukončení apartheidu v Južnej Afrike. Inokedy bojkoty nie sú úspešné, ale ľudia, ktorí sa bojkotov zúčastnia, chodia spávať s pocitom že finančne nepolepšili firme alebo režimu. Málokto z týchto ľudí si však uvedomuje že originálny bojkot bol o niečom menšom: o vylúčení človeka zo slušnej spoločnosti.
Písal sa rok 1880, a v Írsku bola opäť slabá úroda. Írski roľníci, ktorí boli nútení si prenajímať svoju pôdu od anglického šľachtica, nemohli zaplatiť prenájom. Zástupca šľachtica Charles Boycott sa ich preto pripravoval vyhodiť so svojich pozemkov. Slovo sa roznieslo, a keďže právne predpisy stáli na strane Boycotta, ľudia mohli urobiť iba jednu legálnu vec: ignorovať ho. Nikto mu viac nepomohol, všetci jeho zamestnanci odišli, obchodníci mu prestali predávať veci, a dokonca aj poštár mu odmietal doručiť poštu. Tento prípad sa dostal do médií v Írsku aj Británii, a čoskoro sa iné bojkoty začali objavovať všade v Írsku. Britský parlament prijal zákon na nútené práce práce v prípade bojkotov, ktorý však nebol v tom čase uplatňovaný. Zákon mal však jednu pozitívnu stránku: kvôli nemu sa sformovala nová politická strana, jadro Labouristov.
Teraz máme tisíce podobných bojkotov po celom svete. Snáď najznámejší je proti Elonovi Muskovi. Ľudia opúšťajú Twitter, a veľa tých čo by si kúpili elektrické auto, sa obzerajú po inom ako Tesle. Či je tento bojkot efektívny sa nedá presne povedať. Muskove bohatstvo stále rastie, ale možno pomalšie akoby rástlo keby nenaštval svojich potenciálnych zákazníkov. V iných prípadoch sa možno nájde iba hŕstka ľudí bojkotujúcich niekoho iného. Každý, aj ten najmenší bojkot však má jedno spoločné: bojkotujúci majú dobrý pocit že nemajú nič dočinenia s daným človekom, firmou alebo krajinou.
Keby som bol na Slovensku, začal by som nový osobný bojkot. Proti človekovi ktorý je tak neslušný, že sa by som sa cítil že akákoľvek asociácia s ním by ma morálne pošpinila. A proti ľuďom ktorí mu umožňujú aby takto špinil iných. Proti Rudolfovi Huliakovi a jeho kumpánom. Zo zahraničia môžem iba málo: ignorovať všetky články v médiách a príspevky na sociálnych sieťach ktoré sú o ňom a ostatných čo sa dostali do vlády na kandidátke SNS. Keby som bol na Slovensku a mal obchod či výčap, odmietol by som im predávať. Huliaci (zatiaľ) nie sú zákonom chránená skupina, tak by som im mohol legálne odmietnuť sa s nimi baviť o službách.
Keďže však nie som na Slovensku a ani nevlastním žiadne podniky, môžem spraviť len jediné. Vyzvať všetkých slušných ľudí aby ignorovali Rudolfa Huliaka a jeho kumpánov z klubu SNS. Nebaviť sa s nimi, neobsluhovať ich, nepredávať im. Vyzvať slušné médiá aby na nich uvalili embargo a uverejňovali iba vecné veci, týkajúce sa výkonu ich funkcií a nie ich verbálnych prdov. Izolovať ich zo slušnej spoločnosti. Nechcem tým Huliakov trestať. Jednoducho by sa mi štítilo sa na nich čo len pozrieť, nieto ešte sa s nimi rozprávať. Ja by som mal zo seba oveľa lepší pocit (vrátane očisty duševného zdravia) keby som už o Huliakoch nikdy nepočul. Preto odporúčam všetkým slušným ľuďom a firmám aby bojkotovali Huliakov, rovnako ako v originálnom bojkote spred 150 rokov.
