Vlády môžu mať rôzne zloženie. Nám v predošlom volebnom období vládla jedna strana. Predtým to bol zlepenec viac-menej seberovných strán a ešte predtým koalícia jednej dominantnej a jednej alebo viacerých maličkých strán, iba do počtu, aby hlavná strana prešla cez väčšinový limit v parlamente. Mňa zaujímal najmä posledný typ vládnych koalícií, a v ňom osud malých strán, ktoré išli do koalície s dominantným víťazom volieb.
Pre svoju štúdiu som sa pozrel na všetky vlády za posledných dvadsať rokov v šestnástich štátoch Európskej Únie. Vybral som si Európsku pätnástku spred prístupu krajín Strednej Európy (2004) a Vyšehradskú Štvorku. Diskvalifikoval som Taliansko (hybridný volebný systém, ktorý má malú výpovednú hodnotu pre preferencie strán), Grécko (vláda jednej strany pre väčšinu sledovaného obdobia, potom mimoriadna politická nestabilita) a Luxembursko (malá voličská základňa).
Za posledných dvadsať rokov bolo vo vládach krajín, ktoré som študoval, 57 prípadov minoritných koaličných strán. Tieto prípady som definoval nasledovne:
* V prípade dvojkoalície, dominantná strana musela mať aspoň tri štvrtiny koaličných kresiel v parlamente
* V prípade koalície viacerých strán, dominantná strana musela mať aspoň polovicu kresiel v parlamente
* V prípade menšinovej vlády, strany, ktoré vládu podporovali bez toho aby boli vo vláde, boli tiež zarátané ako minoritné strany
Výsledky mojej malej štúdie boli jednoznačné: za posledných 20 rokov bolo vstúpiť do koalície s dominantnou stranou politickou samovraždou. V štyroch prípadoch z piatich (81%) videla strana, ktorá išla do takej koalície, prepad hlasov v ďalších voľbách. V priemere mohla strana čakať, že príde o vyše štvrtinu voličov (27%) z predošlých volieb.
Časový trend ukazuje, že sa straty strán prehlbujú. Ako ukazuje nasledujúci graf, zatiaľ čo sa priemerné straty pred dvadsiatimi rokmi pohybovali na úrovni 10-20%, za posledných niekoľko rokov tieto straty dosiahli okolo 60%. (Poznámka: 2012 ako jediný rok vyskakuje nad nulu jedine preto, že iba dve kvalifikované strany stáli vo voľbách a jedna z nich, Francúzska DVD, dosiahla jeden z najväčších nárastov: z 2,47% na 3,51%).
Nejde iba o percentá. Nasledujúci graf ukazuje počet prípadov keď sa stranám menil počet hlasov vo voľbách. V šestnástich prípadoch klesli stranám hlasy o 0-20%, v desiatich o 20-40% a v deviatich o 40-60%. Iba v jedenástich prípadoch im stúpli hlasy. Ale aj v tomto prípade platí, že trend je proti malým stranám: za posledných desať rokov sa iba raz stalo aby sa minoritnej strane v koalícii darilo v nasledovných voľbách lepšie.
Dôvody, prečo minoritní koaliční partneri strácajú voličov, moja štúdia neodhalila, ale niektoré si viem predstaviť. V prvom rade, malá strana sa bude musieť prispôsobiť väčšej. Poruší teda svoje základné princípy a volebné sľuby, čo jej časť voliči neodpustí. Často sa z takejto strany tiež odštiepi časť členskej základne, ktorá buď podporí konkurenciu, alebo vytvorí novú, alternatívnu stranu. V iných prípadoch, známych aj zo Slovenska (strany ANO a SOP) sa do koalície dostanú strany na jedno použitie, a keď pre svojich majiteľov spravia čo potrebujú, rozpadnú sa. Voliči vo vyspelejších demokraciách však takéto strany väčšinou odfiltrujú kým sa dostanú do parlamentu. A argumenty, že veľké strany potrebujú menších partnerov viac, a preto menšie strany majú nepomerne väčšiu moc vo vláde, neobstoja. Štatistiky toto neukázali. A my starší si tiež pamätáme jeden konkrétny príklad, keď Mečiar vraj „visel na šnúrke od Ľuptákových montériek.“ Ľuptákova ZRS však vtedy spadla z 7,35% v 1994 na 1,30% o štyri roky neskôr.
Na záver niekoľko pikošiek zo štúdie. Za posledných 20 rokov si najviac posilnila práve slovenská strana: SNS poskočilo o 68% medzi rokmi 1994 a 1998. Jediná strana, ktorá zanikla počas svojho pôsobenia vo vládnej koalícii, boli Progresívni Demokrati v Írsku. Tí dostali v roku 2007 dve kreslá v parlamente. O dva roky neskôr sa rozpadli a ich poslanci, ako nezávislí, ďalej podporovali vládu, ktorá v roku 2011 utrpela najťažšiu porážku v histórii Írska. Najväčšiu porážku zažila maďarská FkgP v roku 2002, keď skolabovala o takmer 95%.
Na Slovensku však masaker menších strán nemusí hroziť. Stačí, aby sa strany, ktorým ide o dlhodobé prežitie, pozreli do histórie a namiesto dominantného Smeru išli do koalície s viac rovnocennými partnermi.
