Spojené štáty sú svetovým unikátom v tom, aký význam prikladajú ľudským rasám. Napriek prísnej desegregácii, patrí rasa v USA medzi základné charakteristiky ľudí, rovnako ako pohlavie. A tak ako pohlavie, donedávna ľudia nemohli mať viac ako jednu rasu. Až do roku 1940 sa v sčítaní obyvateľstva mohli Američania rozhodnúť iba pre jednu zo štyroch oficiálnych rás – beloch, černoch, pôvodný Američan a „Ázijec alebo obyvateľ Pacifických ostrovov“. Od sčítania obyvateľstva v roku 1950 pribudla ďalšia kategória - „Iný“. Ale až do roku 2000, keď pribudla možnosť vybrať si viac ako jednu rasu, sa museli ľudia škatuľkovať do jednej z piatich možností. (Aby to mali ťažšie, jeden rok boli Indovia bieli a inokedy Ázijci; Hawaiici raz Ázijci a inokedy pôvodní Američania, a podobne.)
História tejto zásady ide späť do čias otroctva. Deti zo zmiešaných párov, takmer bez výnimky nelegitímne, neboli zriedkavosťou, a belosi sa báli že miešanci budú požadovať slobodu a právo vlastniť majetok. Prišli teda s tzv. Pravidlom Jednej Kvapky. Podľa tohto pravidla, jediná kvapka čiernej alebo inej menšinovej krvi v žilách človeka ho automaticky spravila členom danej menšiny. Toto pravidlo sa neskôr upravilo aby vylúčilo Indiánov, lebo množstvo bohatých rodov vo Virgínii malo v rodokmeni Pochahontas a nechcelo sa jej vzdať.
Po páde otroctva ostalo pravidlo jednej kvapky uzákonené, a nebolo oficiálne zrušené až do konca segregácie. Ale ani potom celkom nevymizlo; ba práve naopak. V roku 1986 sa napríklad Najvyšší Súd odmietol zaoberať prípadom z Louisiany, kde súdy rozhodli že žena, ktorá mala pred piatimi generáciami v rodine černocha, bola čierna. A to hoci mala iba 3% čiernej krvi a vôbec sa na černošku nepodobala. Jej prípad však bol v niečom výnimočný: ako jedna z mála chcela presvedčiť iných, že bola biela.
Po desegregácii sa totiž stalo niečo zaujímavé: tí istí ľudia, proti ktorým bolo pravidlo jednej kvapky nasadené, ho adoptovali a začali používať, najmä preto aby zväčšili svoj počet, ale aj preto, aby mali medzi sebou viac slávnych členov. Dnes sa to prejavuje tým, že osobnosti z politického života a zábavného priemyslu sú opisované ako čierne, hoci sami túto kategorizáciu niekedy odmietajú. Takí ľudia sa opisujú slovíčkom „passing“.
„Passing“ je ďalší z amerických unikátov, ktorý v spojení s rasou nemá inde vo svete obdobu. Veľmi voľne preložené, toto slovíčko znamená „pretvarovať sa“. Lepší preklad však je „žiť život v ustavičnej pretvárke“, a to do takého extrému, že takýto človek dokázal presvedčiť samého seba o danom klamstve. O ľuďoch, ktorí odmietajú rasu, ktorú v nich vidia iní, a ktorí žijú spôsobom života prislúchajúcim inej rase, sa hovorí že sa pretvarujú. Napríklad o milej pani z Louisiany, ktorá vyrástla v bielom domove, vydala sa dvakrát za belochov a nikdy si o sebe nemyslela že bola čierna, by ľudia povedali že bola černoška, vydávajúca sa za belošku. Frank W. Sweet vo svojej obsiahlej štúdii na túto tému opísal množstvo príkladov súčasných psychológov, ktorí doteraz považujú miešancov medzi čiernymi a bielymi za černochov, a ktorí považujú „passing“ za psychologickú úchylku.
Tento úkaz však nie je len výsadou černochov, ale aj belosi začali využívať pravidlo jednej kvapky a pretvarovať sa. V literatúre s spomína najmä prípad dvoch bratov z Bostonu, Philipa a Paula Maloneov, ktorí sa v roku 1975 prihlásili za požiarnikov. Neprešli však skúškami, a tak sa o dva roky prihlásili znova, tentoraz ako černosi. V rámci „affirmative action“, programu na uprednostňovanie menšín v zamestnaní a školách, sa do požiarneho sporu dostali. Vďaka princípu „neviditeľnej rasy“ (človek môže vyzerať ako beloch, ale ak má jedinú kvapku čiernej krvi tak je černoch), sa im na podvod neprišlo ďalších desať rokov. Keď sa konečne dostali pred súd, argumentovali svojim rodokmeňom, ale prehrali keď sudca uprednostnil argument že neboli akceptovaní v miestnej černošskej komunite.
A sme pri koreni otázky čo to vlastne znamená byť čiernym v Amerike. Zdá sa, že stačí aby bol človek akceptovaný inými černochmi ako čierny. Známy je napríklad prípad učiteľky z Colorada, ktorá dostala prácu na základe toho že na prihláške uviedla že bola čierna, hoci mala svetlú pokožku, zelené oči a svetlohnedé vlasy. Keď sa jej prípad dostal na súd, sudca jej dal za pravdu lebo ju miestna Afroamerická komunita akceptovala ako jednu z nich.
Obama to tiež nemal jednoduché. Ešte pred rokom mnohí čierni lídri kritizovali Obamu, a podaktorí dokonca tvrdili že nebol čierny. Podľa nich jediní skutoční Afroameričania sú tí, ktorí majú v rodokmeni čiernych otrokov. Obamov otec bol imigrant z Kene. O rok neskôr však väčšina čiernych lídrov prisahá na Obamovu „čiernosť“, a keď sú konfrontovaní svojim postojom spred roka, tvrdia že na tom nezáleží, lebo teraz Obamu akceptovali ako svojho.
A čo s ostatnými miešancami? Čierna komunita veľmi silne bojovala proti možnosti zaškrtnúť viac ako jednu rasu na poslednom sčítaní obyvateľstva, ale zdá sa že sa bála zbytočne. Hoci túto možnosť využilo vyše 2,4% obyvateľov, iba 11,5% z nich bolo zmiešaných čierno-bielych. Nie že by na tom záležalo; pravidlo jedinej kvapky je tak hlboko zakorenené v Americkej psychike, že všetci ľudia s aspoň jedným čiernym predkom budú navždy považovaní za čiernych, nech sa pretvarujú koľko chcú.
