V roku 1981 bol Clark odsúdený za trojnásobné znásilnenie a brutálne zbitie ženy v Atlante. Nepomohlo ani to, že okrem toho že bol čierny, sa nehodil k popisu, ktorý odovzdala obeť, ktorá zázrakom prežila. Polícia ho však našla v aute svojej obete, a jeho tvrdenie že mu dal auto kamarát už nikto nevyšetroval. Nedávno sa však jeho prípadu ujal Project Innocence, skupina ľudí, ktorí otvárajú staré prípady a skúmajú DNA dôkazy, ktoré sa v minulosti nedali skúmať. Tento projekt oslobodil už 164 neprávom odsúdených ľudí, z toho päť v štáte Georgia. Podaktorí boli ešte vo väzení, ale aj tí, čo boli prepustení, to nemali ľahké.
Douglas Echols bol tiež obvinený zo znásilnenia, a takisto oslobodený až po dlhých rokoch trápenia. Z väzenia ho prepustili na podmienku v roku 2001, ale už o dva dni ho opäť zatkli, lebo sa nebol registrovať ako sexuálny delikvent. Bol vo väzení ďalší mesiac, a potom ho prepustili s elektronickým obojkom. O rok bol uväznený za to, že neplatil poplatky za svoj obojok, ktorý bol nútený nosiť na nohe.
Akoby aj mohol platiť, keď majú bývalí väzni menšiu šancu nájsť si prácu ako ilegálni imigranti. Zoberme si napríklad takého Charlesa Heatona. Pred jedenástimi rokmi bol odsúdený na dva a pol roka za to, že sa ako sedemnásťročný vyhrážal na ihrisku svojmu rovesníkovi. Držal pritom v ruke pištoľ. Vo väzení sa stretol s otcom, a doteraz hovorí ako je rád, že ho otec, ktorý vydržal byť na slobode vždy iba niekoľko dní, nespoznal. Charles sa rozhodol zmeniť. Po prepustení začal študovať, a v roku 2001 promoval z Emory University, jednej z najprestížnejsích škôl v krajine. Pre väčšinu ľudí však bol ešte stále zločincom. Dostával ponuky na prácu, ale tie boli vždy stiahnuté po tom, ako potenciálni zamestnávatelia zistili, že bol vo väzení. Dokonca ho odmietol Wal-Mart, známy zamestnávateľ nelegálnych prisťahovalcov, a MacDonalds. Charles bol ešte nedávno nútený žobrať, kým sa nenašla dobrá duša, ktorá mu sľúbila dať šancu.
Charles je výnimka v tom, že sa naozaj snažil sa zmeniť. S vysokoškolským štúdiom a vynikajúcimi výsledkami v škole a mimoškolských aktivitách mal ďaleko lepšiu šancu nájsť si prácu ako iní bývalí väzni. A tí sa ani nemôžu politicky angažovať, aby si zmenili podmienky k lepšiemu. Okrem dvoch štátov, Vermont a Maine, bývalí väzni nemajú právo voliť alebo byť volení. Týka sa to vyše piatich miliónov Amerických občanov, čo je takmer 5% voličov v posledných voľbách, a bude sa ich to týkať aj naďalej. Koncom novembra sa totiž najvyšší súd USA rozhodol nezaoberať prípadným zrušením daných volebných zákonov, platných od devätnásteho storočia.
Tí čo sú na slobode by aspoň mali byť radi, že ich prepustili. Väčšina štátov môže poslať bývalých väzňov do blázincov po vypršaní ich trestu, a to bez nároku na súdny proces. To sa týka najmä ľudí odsúdených za sexuálne trestné činy. Okrem toho tu takmer každý týždeň čítam o prípadoch väzňov, ktorí mali byť prepustení, ale súdy na nich akosi „zabudli“.
Keď si spomeniete na väzňov v Amerike, väčšinou vás napadnú dve veci: trest smrti a mučenie teroristov. Tieto sú rozobraté do najmenších detailov na Slovensku aj v Amerike, ale málokedy sa niekto dočíta o tom, že bývalému väzňovi bude lepšie vo väzení, lebo ani po prepustení nebude mať takmer žiadne občianske práva. Popravených bolo 1000 ľudí, zatiaľ čo 5 000 000 iných živorí vďaka tomu že za zločiny čo spáchali si nezaslúžili trest smrti. Keby z tých 50 000 ľudí, čo protestovali proti jedinej poprave každý zamestnal jedného prepusteného väzňa, malo by to ďaleko väčší efekt ako doživotné väzenie pre jedného človeka namiesto popravy.
Ja chápem, že sa ľudia boja zamestnávať väzňov, ale bez toho aby ich prijali naspäť do spoločnosti vytvárajú začarovaný kruh, kde nútia bývalých väzňov aby opäť páchali trestné činy. Takisto ich nútia aby sa cítili ako občania druhej kategórie, bez volebných práv. A nakoniec by sa mali pozrieť aj do seba. Veď koľkokrát sme všetci porušili zákony, a jediný rozdiel medzi nami a väzňami je ten, že nás nechytili? Ak bývalý americký prezident môže priznať že v „mladíckej nerozvážnosti“ fajčil marihuanu, a ak môže byť prezidentom iba preto, že ho pri tom nevideli policajti, prečo musí vyše 60 000 jemu podobných stráviť zvyšok života ako druhoradí ľudia? To je iba jeden príklad z mnohých. Je veľa prípadov kde mladícka nerozvážnosť viedla k trestnému činu, a kde sa človek potom zmenil k lepšiemu. Pre mnohých Američanov na tom nezáleží: raz zločinec, vždy zločinec.
