Tento rok bolo 30 rokov odkedy som odišiel zo Slovenska. Po 16 rokoch v USA už 14 rokov žijem v Írsku. Napriek tomu navštevujem Slovensko každý rok, a odkedy mám deti trávim tam s nimi leto, aby sa zlepšili v slovenčine a nasiakli trochu tej našej prírody a histórie. Keď prídeme, príbuzní sú vždy prekvapení ako moje deti vyrástli a ako sa zmenili. Nevideli ich rok, tak tá zmena je náhla a veľmi očividná. A keď prídeme, ja som prekvapený ako sa Slovensko a Slováci zmenili. Mne tiež prídu tieto zmeny očividné. Rád by som sa podelil o tri postrehy z tohto roka. Ťahá mi už na päťdesiatku, tak mi prepáčte ak budem ako ten starý chlap čo len kričí na oblaky…
Individualita naša slovenská
Mám rád leto. Hlavne tento rok, keď nebolo až tak teplo. Mám rád keď ľudia chodia iba v šortkách a tričkách, namiesto ťažkých kožuchov alebo s otvorenými dáždnikmi. Ľahké oblečenie aj dovolí ľuďom aby vystavili na obdiv svoje svaly alebo tetovania. Ja by som to tiež rád robil, ale moje svaly sú už zvetrané vekom, a moje tetovanie, hoci hotové umelecké dielo jedného z najlepších tvorcov v USA, mám strategicky umiestnené na chrbte, tak aby nebolo vidieť v spoločnosti či v robote.
Mladí ľudia si z toho nerobia ťažkú hlavu. Ruky, nohy, niekedy aj krk sú často husto potetované jednotlivými obrázkami, ktoré nemajú spoločnú tému, a často ich technické prevedenie je také že by si človek myslel že si Martina Šminkovičová privyrába extra k ministerskému platu. Mládežníci, ja viem že chcete byť iní ako všetci ostatní (a aj sa vám to darí), ale keď si dáte niečo čo budete mať celý život, majte aspoň trochu vkusu. Niektorí z vás iba ukazujú že nevedia kontrolovať svoje impulzy.
Ďalšie prekvapenie v oblasti individuality ma čakalo vo forme nových eš-pé-zetiek (ja viem že ŠPZ sa teraz volá inak, ale môj mozog je moc skostnatený aby som si to zapamätal). Toľko individuality som ešte nevidel. Naozaj mi pomohli orientovať sa na Slovenských cestách. Teraz už nemôžem zovšeobecňovať o zlých vodičoch z niektorých okresov, ale za to si môžem lepšie zapamätať individuálnych šoférov.
Niektoré ŠPZ-tky boli úsmevné. Najviac ma pobavili tie typu ERROR alebo NIKTO, akoby ich majitelia dúfali že ich v policajnej databáze nenájdu (škoda že sa nedá objednať ´ DROP TABLE SPZ;). Iné som si zapamätal lebo ich majitelia jazdili ako zvieratá po R1. Po tejto ceste som išiel toľkokrát že som si veľa vodičov všimol viackrát. Nikdy nesklamali: keď raz išli ako debili, potom aj nabudúce. Ale korunku všetkému nasadil jeden dobrovoľný darca orgánov na motorke s ŠPZ-tkou „IM DRUNK“ (som opitý). Keď ho raz prejde dodávka, nájde sa kopec svedkov ktorí opíšu ako často ho videli jazdiť v protismere.
Psychológ alebo sociológ by z týchto nových prejavov individuality vyvodil nejaký záver. Napríklad niečo o rozpade spoločnosti alebo ľudskej súdržnosti, ktorý začal izoláciou počas Covidu. (Toto si ciciam z prsta; neberte ma vážne.) Ja, ktorý má tiež isté veľmi zapamätateľné črty, viem z vlastnej skúsenosti iba jedno: Ak máte viditeľné tetovanie alebo špeciálnu ŠPZ, ľudia si vás lepšie zapamätajú. Tak sa snažte nerobiť žiadne veľké blbosti.
Apky, apky všade
Raz som si bol zabehať, a keď som sa vrátil, všetky babky na ulici sa práve štverali do šácht pri dome. Jedna pani ma poprosila aby som to za ňu spravil ja. O čo išlo? Prišla im SMS-ka, že majú poslať odčítanie na vodu. Robí sa to tak, že pošlete človeka do šachty s vodomerom, kde potom treba poslať fotku vodomeru cez ich apku. Pritom je jedno či má majiteľ domu 30 rokov alebo 70.
Mne sa to nepodarilo vybaviť, a museli sme si zavolať niekoho mladšieho kto to s tou apkou a mobilom vedel. Pracujem v IT, takže nie som hrdý na to že som nevedel ten mobil správne ovládať. Na moju obranu musím uviesť že žijem v krajine kde sa dá všetko vybaviť ešte stále cez telefón, papierovú korešpondenciu alebo osobne. Samozrejme, kto chce môže mať moderný mobil s apkami, ale nie je to nutnosť. Na Slovensku mi to pripadalo že ak niekto nevysolí pár stoviek za novší mobil každých pár rokov, nemôžu vôbec fungovať. Od odčítania vody, cez zaplatenie parkovania či kupovanie lístkov na autobus, až po objednávanie a platenie v niektorých reštauráciách, bez modernej technológie sa človek nepohne.
Spoliehanie sa na apky dosiahlo také rozmery že cena mobilov a dát by sa mohla považovať za skrytú daň za život na Slovensku. Toto sa však možno zmení. Videl som prudký nárast používania hotovosti, tak papier v iných situáciách, či už vo forme výpisov, autobusových alebo jedálnych lístkov, sa snáď čoskoro vráti.
Blbá nálada
Večer po tom čo som priletel na Slovensko, bol som v Lidli nakúpiť základné potraviny. Videl som dvoch ľudí čo sa skoro pobili lebo ani jeden sa nechcel druhému uhnúť s vozíkom. Jedna dôchodkyňa na mňa zo zadu narážala vozíkom, a keď som sa ohradil tak mi vynadala že idem moc pomaly. Keď sa som mnou sestra stretla, povedala mi že práve videla ako chlapík utiekol z Kauflandu s drahým alkoholom bez platenia. Keď som sa podelil o moje zážitky z Lidlu s rodinou, dozvedel som sa o prípade kde sa dvaja muži pobili v čakárni u lekára, keď sa nevedeli zhodnúť kto je na rade. Dvaja lekári museli prísť von z ordinácií a oddeliť ich od seba.
Individuálne som nemal žiadne zlé skúsenosti s ľuďmi. Stačil úsmev, pár slov, a všetci od predavačiek a čašníkov, po technikov a sestričky boli nesmierne milí. Ale keď človek stretne ľudí anonymne, v meste, obchodoch či električkách, veľa z nich dokáže byť veľmi nepríjemných. Toľko zachmúrených tvárí som nevidel od čias komunizmu keď sa pred Mikulášom minuli mandarínky. Keď niekto potrebuje pomôcť, oveľa viac ľudí prejde popri nich kým sa niekto pristaví. Uhnúť sa, dať prednosť alebo podržať dvere sa už skoro vôbec nerobí; akoby sa ľudia hanbili za to.
Rozprával som sa o tomto s veľa ľuďmi, a takmer do jedného to všetci nazvali „blbá nálada“. Vraj panuje na Slovensku už dlhší čas. A vraj čiastočne „prichádza zhora“, kde politici na tlačovkách sú voči sebe a voči ostatným „poriadne svine“. Vďaka svojej vlastnej politickej bubline mi všetci priatelia hovorili že to prichádza od vládnych politikov a ich prisluhovačov, ale som si istý že keby som sa pohyboval medzi voličmi Smerohlasu, povedali by to isté o PS alebo SAS. Ja neviem posúdiť. Som moc starý a to aby som sa rozčuľoval nad ústnymi výkalmi našich politikov. Druhý dôvod ktorý som počul bol že ľudia nemajú čas a náladu, lebo nemajú z čoho žiť. Tiež záleží na bubline, či je za to zodpovedná vláda, alebo či „by bol Šimečka ešte horší“.
V každom prípade však môžem skonštatovať že mi nebolo príjemné prechádzať sa vo väčších mestách, či cestovať hromadnou dopravou. A nakupovala manželka (lebo ja kúpim iba to čo je na zozname, a nič extra). Našťastie ako deti rastú, potrebujeme mestá menej. Budúci rok bude ešte viac prírody a pamiatok, a takto to bude pokračovať kým sa voliči a médiá nespamätajú a začnú kompletne ignorovať všetkých politických a ľudských (či neľudských) štváčov a neschopákov.
O rok by som rád prišiel na Slovensko opäť. Neviem čo čakať, ale v mojom veku by bolo najlepšie keby mi dali všetci pokoj, aby som mohol v kľude kričať na tie oblaky.
