V Írsku sa tenis hral už v časoch keď bol Carihrad ešte kresťanský a Karol IV staval svoj most a univerzitu v Prahe. Prvá písomná zmienka o tomto športe je z roku 1361, keď mal byť prvý tenisový kurt postavený v priestoroch Dublinského hradu, ako súčasť zábavno-športovného komplexu. Hra sa postupne uchytila, a v roku 1586 sa objavuje zmienka, že loď s 24 tenisovými raketami a 1400 loptičkami musela byť poslaná do Dublinu, aby uspokojila dopyt. Z roku 1608, keď cisár Rudolf II naháňal po Prahe Golema, za zachovala prvá konkrétna písomná zmienka o tenisovom kurte v Dubline. V tom čase bol tenis už natoľko populárny, že miestna radnica musela prijať zákon zakazujúci hrať tenis na uliciach v nedeľu, pod hrozbou väzenia. Ani to však nezmenšilo tenisový ošiaľ, ktorý podľa dobovej tlače pretrvával do osemnásteho storočia.
Koncom devätnásteho storočia, keď sa tenis pretransformoval do organizovaného športu, Írsko dominovalo tento šport. V roku 1890 Íri vyhrali mužskú a ženskú dvojhru a mužskú štvorhru vo Wimbledone, a v priebehu niekoľkých rokov dovedna získali 9 Wimbledonských titulov, dve zlaté olympijské medaily a titul v US Open a Australian Open. Írske Open, prvý raz hrané v roku 1879, je druhý najstarší aktívny tenisový turnaj na svete.
V súčasnosti je situácia úplne iná. Najlepší Írsky hráč, James McGee, bol v Septembri 2016 v rebríčku ATP na 257. pozícii, Sam Barry na 293. Jennifer Claffey, súčasná najlepšia Írska tenistka, bola v Septembri 2016 na 816. mieste WTA rebríčka. Írske Open, prvý turnaj ktorý mal aj ženské súťaže, sa pre nezáujem hráčov a sponzorov scvrkol na súťaž v mužskej dvojhre a štvorhre, s celkovou odmenou 15 000 Euro. Turnaj prežíval v najnižšej kategórii, Futures, no na rok 2016 bol zrušený úplne. Pre zaujímavosť, v rokoch 2010 a 2011 sa na turnaji zúčastnil aj náš zástupca, Miloslav Mečíř mladší. Vždy sa prebojoval do semifinále, kde prehral v troj-setových bitkách.
Napriek kolapsu profesionálneho tenisu je v súčasnosti tento šport jeden z najpopulárnejších v Írsku. Podľa štatistík Írskej športovej rady až 10% registrovaných členov športových klubov hraje tenis, a medzi neregistrovanými športovcami má tenis popularitu okolo 3%, o niečo viac ako behanie. V krajine je podľa posledného počtu 183 tenisových klubov a vyše 80 000 registrovaných hráčov. Pre porovnanie, podľa Slovenského tenisového zväzu bolo koncom roka 2015 na Slovensku 192 klubov, no iba okolo 11 500 registrovaných hráčov.
Príčina, prečo sú tieto čísla tak odlišné, je v rozdielnom ponímaní tohto športu v Írsku. Tu je totiž tenis považovaný za spoločenský šport, na úkor súťaživosti. Miestne tenisové kluby majú veľké klubovne s barmi a organizujú spoločenské udalosti, vrátane spoločenských turnajov a zahraničných pobytov v tenisových akadémiách. Už niekoľko rokov som členom jedného z najväčších tenisových klubov v Dubline, hrávam v priemere dvakrát týždenne, som v rebríčku medzi poslednými, ale dobre sa bavím. V tomto som pravdepodobne ako väčšina registrovaných tenisových hráčov v Írsku.
Množstvo klubov, vrátane nášho, organizuje niekoľko typov turnajov. Na najnižšej úrovni je každý týždeň spoločenský turnaj v miešanej štvorhre. Hrajú sa iba štyri gemy, a zápasy často končia nerozhodne 2-2. Každá dvojica odohrá štyri až šesť zápasov za večer, spočíta si vyhraté gemy, a ide do klubovne na pizzu a pivo. Najlepší dostanú fľašu lacného vína alebo tenisové loptičky. Aspoň tretina členov klubu chodieva iba na tieto turnaje, trochu si zahrajú, dobre sa porozprávajú a idú domov. O víťazstvo tu naozaj nejde.
Kluby majú interný rebríček a ligu. Ten prvý je jednoduchý: Každý má svoje poradie, a ľudia na nižšom mieste môžu vyzvať ľudí umiestnených vyššie. Ak vyhrajú, posunú sa pred nich. Liga je zložitejšia: Hráči, ktorí sa prihlásia, sú rozdelení do skupín po piatich alebo šiestich. Každý mesiac hrajú so všetkými v skupine. Víťaz sa posunie do vyššej skupiny, porazený padá dolu. Aby boli zápasy zaujímavejšie, hráči zbierajú body podľa počtu gemov ktoré vyhrali, a strácajú body za gemy, ktoré pustili. Tak aj víťaz všetkých zápasov nemusí mať dostatok bodov aby sa dostal vyššie. Tento systém má dve obrovské výhody pre spoločenských hráčov. Po prvé hráči sa stretávajú aspoň raz do týždňa s prevažne novými protivníkmi. A druhá výhoda je, a väčšina súperov bude na približne rovnakej úrovni, takže zápasy sú pomerne vyrovnané. Osobne patrím medzi najslabších hráčov: som 130. zo 156 v rebríčku, a z 24 ligových zápasov na mojej úrovni som vyhral iba 14 a nikdy nepostúpil do vyššej úrovne.
Potom nasledujú ligy a súťaže medzi klubmi. Tu sa hrajú dvojhry a štvorhry celý deň, a na konci sa spočítajú víťazstvá a určí víťaz. Kluby majú svoje tímy na viacerých úrovniach, a väčšinou ktokoľvek chce hrať si miesto nájde na začiatku sezóny. Tímy hrajú buď doma alebo vonku; pre mnohých je to spôsob ako objavovať iné kluby v rôznych zákutiach Írska. Aj tieto súťaže sa nesú v spoločenskom duchu: hráči hostiteľov vždy niečo navaria alebo napečú a po zápasoch nasleduje neskorý obed.
Nakoniec máme klubové turnaje. Tie sú väčšinou interné (náš klub ich má počas roka päť alebo šesť), alebo „open“, pre každého, kto sa prihlási. Niektoré turnaje majú rozdelené výkonnostné kategórie, iné majú hendikep, kde lepší hráči začínajú každý gem s negatívnymi bodmi, aby bol zápas viac vyrovnaný, a ostatné turnaje majú iba jednu úroveň. Pravidlom býva, že väčšie turnaje sa musia rozdeliť podľa úrovní, aby nebol turnajový pavúk moc veľký (na posledný open v našom klube sa prihlásilo takmer 160 mužov a 80 žien do dvojhry). Okrem finále (a aj to nie vždy), hráči hrajú bez rozhodcov. Minulý rok som odohral štyri turnajové zápasy, a moje záverečné skóre gemov bolo 1-48. Tento rok to bolo už o niečo lepšie: zo šiestich zápasov som jeden vyhral, a iba jeden prehral na nulu.
Najväčší rozdiel v ponímaní tenisu medzi Slovenskom a Írskom však badať keď sa k nám do klubu prihlási nový hráč z Čiech alebo Slovenska. Väčšinou sa hneď etablujú v najlepšej štvrtine hráčov. Na kurte sú silní a mimoriadne súťaživí. Spočiatku prídu na spoločenské turnaje, ale keď zistia že tam tenis nikto neberie moc vážne, prestanú chodiť. Väčšinou nehrávajú v interných ligách, lebo im ide o víťazstvo a nie zbieranie bodov. A hoci často hrávajú v tímoch proti iným klubom, keď si ostatní hráči sadnú po zápasoch jesť, buď si idú ešte von zapinkať, alebo odídu skôr domov. Pre našincov je tenis o porazení súperov, a nie o kávičkovaní s nimi.
Práve kvôli odlišnej tenisovej filozofii je pre mňa Írsko tenisovou veľmocou. Tenis je tu ešte stále masovým športom. Obyčajní smrteľníci ako ja majú možnosť si dobre zahrať na svojej úrovni takmer každý deň. Kto chce, môže hrať v tucte rôznych klubov na turnajoch každý rok. A kto len začína, môže využiť veľmi lacné lekcie ktoré mnohé kluby ponúkajú. Jediní, ktorí sa tu neuchytia, sú svetová špička. Nemajú tu konkurenciu, vo výkonnosti, ale ani v motivácii. Nám ostatným to však nevadí, hlavne nech máme zábavu.
