Problémy s nedostatkom potravín mali vyriešiť umelé hnojivá. Najistejšie boli tie dusíkaté. Po nich plodiny najrýchlejšie rástli a plody boli najväčšie. A začali nebezpečne rásť aj ľudské hlavy. Dusičňany a dusitany zamorili povrchové i podzemné vody.
DDT postupne nahradili nové a nové pesticídy. Najskôr údajne bezpečne, až následne sa zistilo, že mnohé z nich sú veľké svinstvá, používané aj ako biologické zbrane.
A po DDT nastúpilo PCB – polychlórované bifenily, používané ako „bezpečné“ nátery silážných a senážnych jám. Neskôr sa zistilo, že to svinstvo sa dostávalo do krmiva a následne do mäsa a mlieka zvierat.
Vynikajúcou zložkou stavebných materiálov sa ukazoval byť azbest. Tak sme vyrastali v stavbách, kde bol azbest. Vo vodovodných potrubiach bolo zase olovo.
Na 1. mája 1986 sme sa opäť vyteperili na námestia manifestovať za lepšiu budúcnosť. Práve vtedy „buchol“ Černobyľ. Zákonom schválnosti začali akurát vtedy celkom výnimočne viať východné vetry, čo nad nás dofúkli rádioaktívny mrak sponad Černobyľa a na nás a naše transparenty sadal rádioaktívny prach. Papaláši pod krytými tribúnami boli na tom trochu lepšie. Radioaktívny prach sadal aj na porasty krmovín. Celý rok sme pili rádioaktívne mlieko a jedli také mliečne výrobky.
Mladá generácia sa na nás začudovane pozerá (ani oni tu vlastne nemali byť, lebo sme mali byť impotentní a neplodní). Že čo tu ešte robíme, keď sme tu už nemali byť? Kto bude robiť na naše dôchodky? Preto posúvajú vekovú hranicu odchodu do dôchodku, aby sme sa ho nedožili. Ak sa ho náhodou dožijeme, chcú ho priškripnúť, aby sme nebránili v rozkvete budúcej spoločnosti.
Čo už, keď napriek všetkému sme ešte tu.
