Náš prieskum tejto časti benátskych pozoruhodností začal práve v reštaurácii
v hoteli ozdobenom 4 hviezdičkami.
V hotelovej reštaurácii
Vchádzame dnu a obsadíme tretí stôl v pomernej rozľahlej hale. Po reštaurácii
pobiehajú asi traja čašníci, ktorí sa nás ujmú a usadia. Obsluha je zdvorilá, úslužná
a predovšetkým rýchla. Zdá sa, že sa tu od nás neočakáva, že, ak sme sa už vybrali do
reštaurácie, kde za večeru zaplatíme niekoľko sto eúr, blahosklonne trpezlivo posedíme,
sýtiac a opájajúc sa samotným pocitom, že sme práve tu. Roxanka dostane svoje špagety
s parmazánom a maslom, a po tom, čo si niekoľkokrát dá pridať parmazán, aj oslovenie
„parmidžáno seňorina“ My rodičia zasa dostaneme svoje lukulské výmysly a hlavne martini
bianco. Sme predsa v Taliansku. S pribúdajúcimi hosťami pribúda priamo úmerne aj počet
čašníkov. Už sa ich tu potuluje asi osem alebo desať. Zrejme aj preto počas celého večera
nebol čas na myšlienku: „ tak kde sú s tým...“. Až teraz. Pri šiestom kole martini bianco sa
tempo zrazu spomalilo. Niekoľkokrát zaregistrujeme „ nášho“ čašníka, ako sa zmätene
potuluje po reštaurácii. To môže mať jediný dôvod. „ Došlo im,“ zažartuje Juraj. A už je to
tu. Čašník sa skormútene priplíži: „I am sorry, but....“ Áno, došlo. Vlastne, jedno tam ešte
bude. Dobre, ja sa obetujem a prejdem na rosso. Veď je to moja obľúbená farba. Takže
končíme. Podpíšeme účet na necelých tristo eúr a odchádzame. Keďže sa nám u nás
stáva výnimočne, aby pri takejto príležitosti odolal personál pokušeniu, niečo dopísať „ veď
sa to v tom množstve stratí,“ Juraj v izbe skúma účet. Zistí, že jeho podstatnú časť tvorí
práve martini. Pri cene, ktorú zaňho účtujú, by mali prejsť aj celé Taliansko, len aby im
nedošlo.
V kaviarňach na Námestí sv. Marka
V istom slovenskom gastronomickom časopise, ktorý má svoje zameranie aj
v názve, som si prečítala, že svetoslávne kaviarne sú počas karnevalu plné turistov
a úroveň obsluhy v nich poľutovaniahodne klesá. Preskúmali sme všetky tri - Florian,
Quadri aj Lavena a hľadali sme poklesnutú úroveň. Možno sa skryla pod maskou jedného
z hostí, ale nenašli sme ju. Ak si odmyslíme krátke čakanie na vstup, čo nie je chyba
obsluhy, ale dôsledom preveľkého množstva turistov, túžiacich pridať k svojim trofejám aj
„áno, bol som tam...“ vo vnútri nás čakali len samé príjemnosti. Prekrásne historické
interiéry, ktoré vitali hostí aj pred dvesto rokmi, rýchla a zdvorilá obsluha, pozornosť
v podobe čipsov alebo olív, alebo obojeho. A mali martini bianco.
A ešte raz v hoteli
Zajtra odchádzame. Vraciame sa do hotela a rozhodneme sa rozlúčiť sa krátkym
zastavením v hotelovom bare. Je to taký ten barík, ktorý je zastrčený v kúte. Okrem
barového pultu sú tam dokopy tri malé stolíky a barmana nám recepčná zavolá
z reštaurácie. Už je tu. Á, vyraz na jeho tvári zrozumiteľne hovorí o tom, že si pamätá kto
im predpredvčerom vypil všetko martini bianco. A nedáme si pokoj ani dnes. Dvakrát. Jeho
odhodlanie sa po chvíľke rozplynie. Zasa je „sorry“. Dobre, ja prejdem na svoju obľúbenú
farbu a Juraj na talianske pivo. Tak, a je tu obligátna zdvorilostna otázka. Po tom, čo sa
dozvie, že sme „from Slovakia“, viditeľne ožije. Vzápätí nás poinformuje, že je zo Srbska
a žije tu už sedem rokov. „ Je tu lepšie ako v Srbsku ? “ „ Áno, je tu lepšie, ale život je
v Srbsku.“ Keď sa uistí, že už nič nebudeme chcieť, dá si podpísať účet, potom sa
nečakane vráti za bar, zoberie fľašu rossa, do môjho poloprázdeho pohára mi ako prejav
slovanskej spolupatričnosti šustne dobré deco.a odíde. Milujem Slovanov.
Bola som v Benátkach na karnevale, videla som Námestie svätého Marka, most
Rialto, stúpala som po Zlatých schodoch v Dóžovom paláci, plavila som sa gondolou,
sedela v slávnych kaviarňach a stretla som Srba.
