Iveta Rajtáková
Súmrak
Vraciame sa domov z nákupu. Ja a moja mamka sedíme spolu v aute. Dnes bol pekný slnečný deň, a napriek tomu, že je už takmer päť hodín, tma sa len pomaly vpíja do svetla.
Som Iveta Rajtáková. To podstatné, čo sa dá o mne povedať. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Služby, Poézia alebo pocta Sufenovi, Svet nie je children friendly, Videli sme, Veci verejné, Svet, v ktorom žijem, Boli sme v..., Súkromné, Z iného sveta
Vraciame sa domov z nákupu. Ja a moja mamka sedíme spolu v aute. Dnes bol pekný slnečný deň, a napriek tomu, že je už takmer päť hodín, tma sa len pomaly vpíja do svetla.
Kedysi so napísala blog o tom, že moja dcéra považuje možnosť, že by sme mohli (úplne, úplne teoreticky) vyhrať v akejsi reklamnej súťaži auto za nešťastie, ktorému sa vo svojich dôsledkoch vyrovná len prírodná katastrofa, ktorá vyhubila dinosaury. Vtedy som to pripísala tomu, že moje "panské" dieťa dostane všetko ešte predtým, ako sa mu to zažiada. Mýlila som sa.
Celkom dobrovoľne sa priznávam. Som z tých, ktorým v rôznych životných situáciach preblesne hlavou spomienka na myšlienku, pointu, obrázok, či len zopár slov, ktoré som čítala. A aj k tomu sa priznávam, že niekedy, naozaj zriedkavo, keď ma počuje len niekto, kto ma ako-tak, ale predsa len pozná, ich aj nahlas vyslovím. Chápem, že týmto priznaním som sa definitívne v očiach väčšiny zaradila medzi inteleguánov, a úprimne povedané, nemrzí ma to ani najmenej. Naopak, pevne verím, že pre túto mienkotvornú masu bude moje priznanie dostatočným varovaním, aby v čítaní nepokračovali ďalej. Moje inteleguánske výplody za to nestoja a okrem toho, nerozumeli by im.
Pred slovami niet kam ujsť. Valia sa zovšadiaľ. Čoraz viac, hlasnejšie a hlasnejšie. Čím je ich viac, tým menej počúvame. Čím sú hlasnejšie, tým menej počujeme. Každý chce, a má právo vysloviť svoj názor. Na čokoľvek. A predsa sa stane, že v tejto babylonskej vrave jalových a nepotrebných rečí, najjasnejšie počujeme najtichšiu otázku.
Koľko sa toho popísalo o ženách z Marsu a mužoch z Venuše! Vážne i menej vážne rozpravy o rozdielnosti dvoch svetov. O niečom, čo je také jasné...
Krátky príbeh o krátkom stretnutí. A o tom, že niektoré otázky sú premocnými zaklínadlami, ktoré nás bezpečne ochránia pred sivou prázdnotou sveta, o ktorom si naivne myslíme, že je jediný skutočný.
Neskoré sobotné popoludnie nás zastihlo na ceste z Košíc do Vranova. Výnimočne, takmer po dvadsiatich rokoch, zvolili sme cestu cez Herľany. Miestni vedia, že to znamená dlhé, predlhé kilometre po ceste neúnavne sa vinúcej cez nepreniknuteľný tmavý les. Cesta, akoby sama chcela splynúť s lesom, postupne sa rozpadá, ponechaná svojmu vlastnému osudu. Kľukatíme sa vlastne dvakrát. Raz nás vedie cesta, raz slalomujeme po nej samotnej, aby naše auto bolo použiteľné aj keď sa budeme vracať.
Piatkové popoludnie na Dominikánskom námestí v Košiciach. Na úzkej uličke, spájajúcej námestie s Hlavnou ulicou, predáva žena NotaBene. V jednej ruke časopisy, v druhej preukaz predajkyne.
V tomto blogu použijem slovo cigánča. Ospravedlňujem sa všetkých, ktorých takéto označenie uráža. No výraz „malý rómsky chlapec", ktorý by mohol byť jeho ekvivalentom je taký sterilný, že ním nemožno označiť nič naozaj živé. Ale toto je môj pohľad na vec, ovplyvnený tým, že väčšiu časť môjho života bol výraz „cigán" legitímny.
V americkom filme Jasné nebezpečenstvo odpovie Harrison Ford v úlohe neohrozeného bojovníka za mier a spravodlivosť Made in CIA na otázku, či vie o jedinej veci, ktorou si môže byť na tomto svete istý, že láskou svojej dcéry. Patetické. Ale odpovedala by som rovnako.
Krátky príbeh o tom, ako niekedy dostávame najviac práve vtedy, keď dávame. Alebo aj o tom, že ani odpudivými silami sa netreba nechať odpudiť.
Kritický pohľad. To je to, čomu sa snažím od mala - malička naučiť svoje dieťa. Vidieť veci jasne. Vidieť ľudí jasne. So všetkými ich chybami. A napriek tomu ich mať rada. Výsledok občas prekvapí aj mňa.
opýtala som sa včera ráno Juraja, keď nedokázal rozpoznať vo virganí mojich labštur po dlhých chodbách nášho bytu tanec lesnej víly a na utešené zvuky, ktoré sa mi drali z hrdla, reagoval otázkou prednesenou záhrobným hlasom: „ Prečo kvičíš ? " Juraj sa usmial opatrne, asi ako Lazár práve sa motkajúci z temného hrobu na svetlo božie, a ja som si vydýchla: Ešte žije.
Krátky príbeh o špinavých svetlách a mokrej handre. Vlastne o niečom úplne inom.
Mnohí ľudia hovoria a teda asi to pravda bude, že medzi rodičmi a deťmi to chodí tak, že rodičia sa majú pre deti obetovať a tie im za to majú byť vďačné. Pozrela som sa teda kriticky na svoju rodičovskú činnosť a zistila som, že nic moc. Hanba - nehanba, ale skôr hanba, musím priznať, že som v tomto smere doteraz biedne zlyhala.
Čitatelia Nového Času, sú odpohľadu takí na k, vulgárne pokrikujú mimo akýkoľvek kontext a je nanajvýš pravdepodobné, že aj kradnú..
Ľudia kradnúci vrecia s pieskom z protipovodňovej hrádze. Zlodeji, ktorí rozkradli potraviny, privezené vrtuľníkom do obce odrezanej od sveta. Hrozné ? Víťazom v súťaži o najväčšiu obludnosť v dňoch, keď sa východ Slovenska topí v záplave beznádeje sa stáva........štátna správa.
Niekde na Slovensku.... V krajine slušných, vľúdnych a sympatických ľudí.
Tak.........celkom potichučky. Každý deň urobí malý krok na ceste do krajiny spomienok. A my si zrazu uvedomíme, že naše dieťa už nie je dieťa.
Priznávam, nie som som priateľkou prepiatej preformalizovanej prezdvorilosti. Ešte stále si vystačím s obyčajným „ dobrý deň" namiesto „ príjemný dobrý deň " a rozhovor, či stretnutie končím obyčajným „dovidenia". Ako nutné zlo znesiem, ak si vypočujem dvadsaťkrát denne, od ľudí prakticky neznámych, na rozlúčku želanie príjemného a úspešného dňa. Snažím sa prepočuť priania „ príjemný víkend " už od stredy a už v polovici decembra som unavená zo želaní veselých vianoc od predavačiek v hypermarketoch, ľudí, s ktorými prídem do kontaktu na päť minút a iných „blízkych osôb ".