Už keď sme sa vydali na cestu do Trnavy, na posledné Roxankine krasokorčuliarske preteky tejto sezóny, a tesne za značkou Prečiarknuté Košice, nám do očí udrel bilboard propagujúci WELLNESS Hotel Chopok v Demänovskej doline, štyrikrát ohviezdičkovaný, bolo rozhodnuté, že na spiatočnej ceste budeme znovu pokúšať osud.
Vraciame sa z Trnavy. Je skoré popoludnie, sobota, nikam sa neponáhľame. Na hotel Chopok sme samozrejme nezabudli, no napriek tomu sme sa my, ktorých nepoučiteľnosť sa stáva legendárnou, rozhodli, že obedovať budeme predsa len niekde inde.
Na Moteli Gombáš pri dedine Hubová nesvietili žiadne hviezdičky, len elektrické OPEN na dverách. Tu nám určite neprinesú namiesto Parmigiano Reggiana eidam.
Naše trúfalé očakávania sa naplnili. Moje halušky aj Roxankine pirohy boli presne také, ako sme si ich vypýtali, teda bez stopy po masti a slanine, čo nie je, napriek tomu, že to pri objednávaní jedla stále zdôrazníme, až taká samozrejmosť, ako by sa mohlo zdať.
V tom najhoršom prípade, tak, ako sa nám to stalo naposledy na Spišskom salaši na Sivej brade prinesú na prvý pokus jedlo aj s týmito dvoma, výslovne neželanými ingredienciami, na druhý pokus, o dve minúty, to isté jedlo, z ktorého slaninu pozbierali.
Táto malá odbočka je v skutočnosti nekrológom za mojou citovou náklonnosťou k tejto krčmičke, ktorá sa zrodila v ešte v detstve, keď sme sa v nej z času načas zastavili na výlete s rodičmi....Vtedy to bola jedna miestnosť, v nej možno osem stolov a neďaleko salaša bola obora s jeleňmi. Jelene tam už dávno nie sú, salaš zniekoľkonásobil svoju kapacitu, ale moja láska k tomuto miestu húževnato odolávala týmto zmenám. Nič však nevydrží večne, a po niekoľkých ťažkých skúškach korunovaných opísanou skúsenosťou, sa vo mne niečo zlomilo a túto kapitolu svojho života považujem za uzatvorenú. Uznávam, táto krčma na to neskrachuje.
V každom prípade táto skúsenosť svedčí o tom, že o zábavu sa hosťom dokážu postarať nielen v krčme, ktorá má okolo mena viac hviezdičiek viac ako je vo Veľkom voze, ale aj v takej, ktorá hrá na ľudovú alebo pseudoľudovú (alebo ako nazvať tie odrhovačky, ktoré tam púšťajú) nôtu.
Takže ďakujeme Motelu Gombáš a mierime do Demänovskej doliny, kde sa usadíme do príjemných kresiel, budú tam hrať Vivaldiho alebo aspoň Sade a hýčkať nás tými najrafinovanejšími vydumaninami.
Začiatok vyzerá sľubne. Usadíme sa v Lobby bar s kozubom na jednej strane a akváriom na druhej. Áno, je tu príjemene. Aj čašník prichádza pomerne skoro po tom, čo zaujmeme miesto vedľa kozuba. Podá nás síce iba dva ponukové lístky, ale ja sa s Roxankou podelím. Nie prvý raz.
Dezerty, dezerty, kde sú tu dezerty ? Nie sú. Tak asi majú aj iný lístok. A čašník je opäť pri našom stole.
Dezerty ? Áno, majú, ale.......nevie či nám ich kuchár urobí, lebo už pripravuje večeru. Ale, opýta sa. Sú tri hodiny popoludní.
Ani to tak dlho netrvalo, čašník znovu prichádza. Áno, urobia nám dezerty. A priniesol aj lístky. Dva, samozrejme.
Takže - tri druhy sorbetu, palacinky, horúce maliny.
Aha. Tak ja si z týchto dezertov vyberiem čaj, Earl Grey, Juraj pivo a Roxanka ešte nevie.
Roxanka rozmýšľa a ja pozorujem dohasínajúci oheň v kozube. Earl Grey, Earl Grey - niekoľkokrát nahlas zopakované - ma vytrhne zo zadumania.
Skupina štyroch čašníkov na konci barového pultu je zjavne uprostred vážnej, zaujatej a predovšetkým hlasnej debaty, na tému - čo to vlastne chcem. Á, už nato prišli !
Earl Grey, Earl Grey ! Čo vymýšľa, to je čaj, ktorý sa pije VČASNE ráno. Ráno ! Ten sa popoludní nepije. Určite, pije sa skoro ráno.
Medzi čašníkmi je zjavne znalec. Len neviem, či jeho kategorický názor vychádza z jeho prebohatých znalostí čajovej etikety, alebo z chabých znalosti angličtiny, ktoré mu pomohli zameniť slovo earl so slovom early, a na tomto fatálnom omyle založil celú svoju teóriu pitia Earl Greya.
Debata pokračuje. Assam..........toto majú. Nech mi ho prinesie. Áno, Assam majú. Porada na tému, aký čaj priniesť hosťovi ( či hosťke ?) ktorá vymýšľa blbosti, a ktorej obsah mohli zaznamenať všetci, ktorých od diskutujúcej skupiny nedelila protihluková bariéra, skončila. Náš čašník sa vracia.
Ospravedlňuje sa, ale Earl Grey nemajú. Veď to už viem. Len by ma zaujímalo, odkiaľ čerpá jeho kolega tie prebohaté vedomosti o správnom čase pitia podávania tohto čaju.
Náš čašník nevie odkiaľ. Tak ma radšej poinformuje, že čaj majú cejlónsky.
Cejlónsky ? Nebola reč o Assame ? Náš čašník nevie či majú Assam, trvá na tom, že majú cejlónsky. A ako sa volá ? Náš čašník si myslí, že cejlónsky čaj.
Vzdávam sa. Nech teda prinesie čaj cejlónsky.
Nášmu čašníkovi viditeľne odľahlo, chystá sa rýchlo využiť okamih, keď od neho nikto z nás nič nechce a ujsť. Neskoro.
Roxanka chce horúcu čokoládu. Počkať, počkať, hneď to nájde v lístku. Tak, tu to majú. Creamy white a creamy dark. Takže horúcu čokoládu krími dárk .
Náš čašník pokračuje vo svojej one man show.
„ Bielu alebo tmavú ? "
Dieťa na okamih zaváha, či sa nepoplietlo, potom sa spamätá a odpovie:
„ Tmavú. "
To už je skutočne všetko, čo od neho dnes budeme chcieť. Už naozaj môže odísť.
O chvíľu je pri nás. Prinesie pivo, tmavú dárk krími čokoládu a cejlónsky čaj Assam.
Na druhý deň na internetovej stránke hotela zistím, že Lobby bar okrem iného poskytne hosťom chutné a lahodné čaje v širokej ponuke......
Už chýba len to, aby sa niekomu podarilo vyškoliť personál, že Assam nie je cejlónsky čaj, earl v názve čaju nie je to isté čo early, a dark, nie je biela čokoláda.
Dezert nakoniec predsa len bol. Ale nie v hoteli Chopok.
