Ľvov si nás podmanil už pred pätnástimi rokmi a odvtedy sme ho navštívili štyri razy. Naposledy, ale určite nie posledný raz, posledný prázdninový víkend.
Tentokrát sme vybrali na prechod na Ukrajinu hraničný priechod pri poľskom meste Przemysel. Juraj, ako vždy, mierne hystericky, očakával, že na Ukrajine bude problém s palivom, a preto zvolil miesto odkiaľ je do Ľvova po Ukrajine najkratšia cesta.
Na poľsko-ukrajinských hraniciach sme sa zdržali 35 minút, no pohľad na dlhokánsku kolónu dodávok a osobných áut v smere z Ukrajiny do Poľska v nás vzbudil obavy, že to také jednoduché na ceste späť nebude.
Keď sme už na ceste po Ukrajine minuli niekoľko celkom zjavne funkčných benziniek, jediný dôvod na cestu späť, opäť cez Poľsko, odpadol a padlo rozhodnutie, že sa vrátime po Ukrajine priamo na Slovensko. Roxanka síce protestuje, že pôjdeme priamo cez Stryj (ten Stryj), ale až takú demokraciu nepestujeme. Roma locuta, causa finita.
Príjazd do hotela sa zaobíde bez pozoruhodností. Štvrtkové popoludnie v 800 tisícovom meste. Doprava na pokraji kolapsu. Po chodníkoch prúdia davy ľudí, zväčša sledujúcich svoje mobily.
Náš obľúbený hotel si udržal, možno dokonca zvýšil štandard. Jedinou pozoruhodnosťou je, že šipky ukazujú nielen to, kde je SPA a LOBBY, ale aj smer SHELTER. Ten nám ešte consierge osobitne ukáže. Niečo, ako lobby. Pýtame sa, ako často je poplach. Dozvieme sa, že je to rôzne. Možno bude túto noc, možno o týždeň, možno o mesiac.
Vo výťahu si všimneme upozornenie, že v čase poplachu a zákazu vychádzania teda od polnoci do piatej hodny ráno, máme použiť schody. Určite použijeme.
A to je tak všetko, čo hosťa v hoteli upozorní na to, že nie je v hoteli vo Florencii, ani v Krakove, ale v krajine, ktorá je vo vojne.
Pred večerou v populárnej reštaurácii Baczewski vyrazíme do mesta. Teším sa na fotografie pri Poseidónovi. No nebude. Poseidón je zahalený rovnako, ako ďalšie tri sochy v rohoch Rynku. Nápisy na plachtách hovoria, že ich uvidíme po víťazstve. Vyzerá to takto:
Bez ohľadu na túto drobnú úpravu výzdoby, Rynok žije rušným životom. V predzáhradkách posedávajú hostia, prúdy ľudí prechádzajú centrom v rovnako, ako si to pamätáme z minula.
My máme na programe návštevu Arménskej katedrály. Boli sme v nej už pri jednej predošlých návštev, ale je to také nádherné miesto, že ju chceme vidieť znova.
Po krátkej chvíli sa nám v katedrále prihovorí pán patriaci zjavne k správe katedrály a za prísľub, že na konci prispejeme na potreby chrámu nám poskytne výklad o histórii arménskej cirkvi aj chrámu samotného. Výklad niekoľkokrát preruší, aby jemne upozornil vchádzajúce návštevníčky v šortkách, že pri vstupe sa nachádzajú kusy látky určené presne na to aby vchádzali do kostola vhodnejšie oblečené.
Výklad zakončí podmanivým spevom pred obrazom madony. Aj keby sme zvyšok návštevy Ľvova presedeli v kryte, krásno sa nám už dotklo duše.
Prvý večer v Ľvove sme sa rozhodli prežiť a prvú večeru si užiť v reštaurácii Baczewski. Ponuka poľských a ukrajinských jedál, nás poteší. Servírovanie štýlové, osobitne na dezertoch si dajú záležať.
Asi po hodine svetlo preblikne a znova naskočí. To sa následne opakuje niekoľkokrát. Čašníčka nám vysvetlí, že od prvého prebliknutia idú na generátor, pretože dodávka elektriny bola prerušená. Na našu otázku, či sa dodávka prerušuje v stanovených časoch nám odpovie, že "random". Majú síce rozpis, ale ten sa mení každú hodinu, teda je úplne nanič.
V tej chvíli si všimneme, že v menu je aj časť "bez svita". A to je presne to, čo nám môžu ponúknuť, od prvého prebliknutia. Vyberieme si, a ako som už napísala, na originálnosti servírovania to nič neuberá.
Keď vyjdeme okolo pol desiatej na ulicu, privíta nás bežný virvar pulzujúceho, živého mesta miešajúci sa s osobitným zvukom generátorov lebo "svit" ešte stále nie je. Bez toho zvuku by sme si to nevšimli, lebo vlastne nakoniec "svit" je. Vďaka generátorom.
Vraciame sa do hotela. Svetlo svieti, výťah premáva. Asi majú dobrý generátor. Po jedenástej, keď sa ukladáme do postele, to pod oknami žije. Hudba, vrava, smiech a generátory.
Na druhý deň absolvujeme prehliadku kaplnky rodiny Boimových, jednu z najnádhernejší stavieb tohto druhu, akú som kedy videla. Neuveriteľne bohatá výzdoba robí z tohto priestoru miesto, na ktoré sa jednoducho nedá zabudnúť.
Prehliadka Latinskej katedrály je celkom bizarným zážitkom, keď ma najprv uniformovaná zriadenkyňa okríkne, že mám vybrať ruku z vrecka a neskôr sleduje prísnym pohľadom na každom kroku.
Tento zážitok je však o krátku chvíľu vykompenzovaný zážitkovou kaviarňou, kde nám v podzemí najprv starší pán. ktorý vyzerá, ako by práve vyfáral z bane, rozdá prilby, aby nám potom jeho mladší kolega plameňometom oflamboval kávu aj prilby
Neskôr si nás odchytí "starší vedecký pracovník" a certifikovaný sprievodca a ponúkne nám exkurziu. V ukrajinčine, poľštine, angličtine, a ak chceme, aj v ruštine. No v ruštine radšej nie, ale ak na tom budeme trvať, môže byť aj tak. Netrváme.
Počas dvoch hodín sa dozvieme veľa o menej známych, ale o nič menej zaujímavých pamiatkach Ľvova, ale aj o tom, prečo sa považuje obdobie, kedy Ľvov a Haličina pripadli Rakúsko-Uhorsku za mimoriadne dôležité v rozvoji tohto územia. Príde reč aj na to, že otázka , prečo je veľa nespôsobilých pre službu v armáde, zo zdravotných dôvodov, veľmi citlivou, aj na to, že Ľvov môže byť považovaný za pokojné a bezpečné miesto, napríklad pre turistu, ktorý si prišiel z Izreala oddýchnuť od vojny, na Fica, a dokonca, aj na Tisa, o ktorom náš sprievodca vie, že bol katolíckym kňazom.
Večer nás čaká večera v reštaurácii Amadeus, o ktorej zistíme, že aj po 10 rokoch si udržala svoj vysoký štandard, súčasťou ktorého je napríklad sezónna ponuka ustríc. Svetlo nebliká, generátor sa tento večer k slovu nedostane.
Tretí deň, deň nášho odchodu. Pod oknom sa zhromažďujú muži v maskáčoch a vojaci s nástrojmi. Zrejme nejaká slávnosť. Po príchode z raňajok sa cez okno rinie dnu pochmúrna dychová hudba. Z chrámu cez ulicu vynášajú rakvu, nesú ukrajinské zástavy a vychádzajú pozostalí. Muži v maskáčoch si kľakajú. Keď truhlu naložia do auta, pripájajú sa k sprievodu, ktorý sa nám pomaly stráca z očí.
O krátky čas sa nám stratí z dohľadu aj Ľvov. Sme na ceste domov. Prebieha bez pozoruhodností, ak pravda, za pozoruhodnosť nepovažujeme štyri a pol hodinové čakanie na ukrajinsko-slovenských hraniciach. Nevyhnutná daň za dva dni v Ľvove. Veľmi radi sme ju zaplatili.
