To, že Benátky sú iné mesto pochopíte od okamihu keď dorazíte autom do mesta, teda presnejšie na záchytné parkovisko na jeho začiatku, kde sa so svojím dopravným prostriedkom musíte rozlúčiť a zveriť ho zriadencovi parkovacieho domu . Ukážeme mu adresu hotela a on nám veľmi ochotne vysvetli, že sa k hotelu dostaneme vodnou hromadnou dopravou, linkou č 6 a potom už len 300 metrov pešo . Dobre, ale my sme počuli že existujú aj water taxi. „Veľmi drahé,“ a aby sme to naozaj pochopili, na kúsok papiera napíše cenu za MHD vlastne VHD a cenu vodného taxíka. Sme mu veľmi vďační za starostlivosť o naše peniaze a na stanovisku pre vodné taxíky sa necháme zlákať prvou ponukou. Asi by mu to trhalo srdce.
Z taxíka vystúpime priamo na schody hotela. To naozaj nezažiješ hocikde. Koberec na recepcii štvorhviezdičkového hotela sa mi zdá byť akýsi neudžiavaný, zasypaný kúskami papiera. Len čo sa zložíme v izbe vyrážame do ulíc, teda uličiek. Pri vystupovaní z výťahu sa míňame s dvojicou v maskách . On v plášti a klobúku, ona má navyše masku. Srdiečko sa rozbúcha . Karneval. „Bez masky už neprežijem ani minútu “, oznámila zrozumiteľne Roxanka. Moja dcéra ktorá sa podľa Juraja podobá naňho, ale inak je celkom ako ja - ženská . Má pravdu, pretože bez masky už neprežijem ani ja. Benátky
sú veľmi žičlivé k našim túžbam. Obchodov z maskami je neuveriteľné množstvo. Rozmanité, a predsa každá má v sebe čosi, čo ju robí „benátskou maskou“. Takže už ich máme všetci traja. Masky na tvári, plášte na pleciach a sme súčasťou karnevalu. Doslova. „ Moment, please ,“ akási turistka zamierila na nás svoj fotoaparát. o chvíľu sme v zhluku fotografujúcich turistov. Nemôžem tomu uveriť. Prišli sme na karneval a sami sme sa stali jeho atrakciou. Roxanka, budeš na fotkách turistov z celého sveta. Byť v centre pozornosti je jej najobľúbenejšou životnou situáciou.
Na dnes stačilo. Je večer a popŕcha. Áno, určite určite ťa budú fotiť aj zajtra. Si predsa „bella“. Áno, máš na sebe ešte tie konfety, ktorými ťa zo všetkých strán zasypávali. Prinesieme ich na koberec hotela, tak ako všetci pred nami.
Pri dvadsiatom piatom zaväzovaní to Roxankina stužka na maske nevydržala a odtrhla sa. Slzy ako hrachy. „ Neboj sa slniečko, zajtra kúpime novú, akú len chceš “. Slniečko vykuklo spoza očiek zaliatych slzami. Zajtra ráno kupujeme novú masku. Roxanke sa za noc zázračne vycibril vkus. Prechádzame obchodom za obchodom a míňame ich. Žiadna nezaujala. Po dvadsiatom som odhodlaná začať jemne vysvetľovať, že sú asi všetky masky rovnakého typu a ... „asi by si si mala vybrať z tých, ktoré majú“. Vchádzame do ďalšieho obchodu. Masky, masky, masky. Po úvodnej fáze zdvorilého, ale vlažného záujmu pani v obchode pochopila, že prišla vážená zákazníčka s vybraným vkusom, ktoré ľahostajne prehliada „obyčajné“ masky a svoj pohľad neomylne upiera na tie najvýpravnejšie. Teraz prišla tá chvíľa. Áno, má presne takú masku akú signorina hľadá. Opatrne ju vyberá z výkladu. Naše hľadanie skončilo. Roxanke sa rozžiaria očká pri pohľade na ružovú masku mačičky. Už ju má na tvári. Áno, je bella. Samozrejme, tie kamienky na uškách sú Swarovského kryštály. Stopäť eúr. Roxanka s ružovou „mačičkou“ priťahuje fotoaparáty ako magnet. Vraciame sa na Námestie sv. Marka. Pozorujeme predvádzajúce sa veľkolepé masky, ktoré sa štylizujú nápadných póz. Nehovoria, prinajlepšom kývnu hlavou, ako tá maska, ktorá sa včera večer prechádzala v hotelovej reštaurácii, keď sa jej Roxanka pýtala, či si ju múže odfotiť.
A samozrejme predvádza sa aj Roxanka. Źiarlivo súperí s domácimi o to, kto si uchmatne viacej pozornosti obdivovateľov, ochotných zvečniť tento kratulinky okamih slávy.
„ Pozri Roxanka “, neprozreteľne upozorňuje Juraj Roxanku na deti nielen s maskami, ale aj v karnevalových kostýmoch. Osudná chyba. Slnko, ktoré ani dovtedy nesvietilo, zrazu akoby zhaslo. Život stratil zmysel. “ Všetky detičky majú kostýmy len ja nie Nemôžem byť bez kostýmu na karnevale. Poďme niekde kúpiť, dobre ?“ Kúpiť karnevalový kostým sa ukazuje byť oveľa vážnejším problémom, ako zháňanie masky, ktorá by ulahodila môjmu dieťaťu. Úzke, užšie aj najužšie ulice Benátok ponúkajú v maličkých obchodíkoch nepreberné množstvo masiek. Niektoré sú naozaj fascinujúce. Sem-tam sú v ponuke aj plášte s kapucňami ale kostýmy ... . Asi si ich dávajú šiť dopredu „ Asi áno,“ súhlasí Roxanka a vytrvalo pokračuje vo svojej kostýmovej anabáze. „Tam vzadu visia kostýmy,“ informujeme sa navzájom v štyristoosmdesiatom piatom obchode. Skúšame ich v miestnosti slúžiacej ako dielňa, odychová miestnosť a ktoviečo ešte. A znovu je to tu. Roxanka v kostýme princeznej je samozrejme „ bella“. Juraj zúfalo cedí cez zuby: „ Opýtaj sa, koľko to stojí.“ Akoby to nebolo jedno. Niet tej sily ktorá by zabránila „belle“ odísť z obchodu v tomto kostýme . Roxanka v karnevalovom kostýme sa takmer nedotýka zeme. Vraciame sa na Námestie sv. Marka, kde podľa svojich očakávaní okamžite zaujme niekoľko desiatok fotoaparátov. Život má znovu zmysel.
Po troch dňoch sa chystáme na odchod. Recepčná, od ktorej chceme, aby zavolala water taxi, nás pre istotu informuje, že bude stáť 65 eúr. Naozaj ? Ušetríme 5 eúr oproti príchodu. Tak, už je tu taxikár. Nejdeme k hotelovému mólu ? Nie, dozvieme sa, voda je vysoko a motorový čln by nepodplával popod niektoré mosty. Takže, Juraj si rozdelil s taxikárom naše kolieskové kufre, mne stačí Roxanka, a rútime sa naposledy tými uličkami, kde sa dvaja ľudia musia míňať bokom. Konečne sme pri Grand kanáli. Pri vystupovaní z taxíka som pochopila pohnútky, ktoré viedli mestskú samosprávu v Benátkach k zavedeniu pevných taríf pre gondoly a vodné taxíky. Malo sa tým predísť nečestným praktikám a okrádaniu turistov. Márna snaha. Zmierení s nečestnými praktikami, zaplatíme 80 eúr, ako daň za zážitok, zvaný karneval v Benátkach a mierime na pevninu.
