Ten rad kamińov, ktorého koniec sme zaregistrovali ešte pred vjazdom do mesta určite nijako nesúvisí s nami. Míňame ho nasledujúc smerové tabule, ktoré nás neomylne navigujú k hranici . Prekľučkujeme ulicami mesta a... sme tu! Žiadna kolóna aút , jedna závora, spoza ktorej k nám svižne vykročí chlapík v uniforme a čosi od nás chce. Nerozumieme. Tak ešte raz a zrozumiteľne : " Ziľonuju bumagu . " Á, odľahlo nám a Juraj oduševnene vyťahuje zelenú kartu. "Net," a vidiac že s nami nepohne odskočí do svojej búdky. Vzápätí už máva pre našimi očami akýmsi skutočne zeleným papierikom formátu A 7. Musíme vyjsť s pravdou von: " U nas net ziľonoj bumagy." Samozrejme, on nám pomôže. Videli sme ten rad kamiónov pri príchode do meste ? " Da," prikyvujeme zdesene rátajúc v duchu, na ktorý deň sa dostaneme opäť k hranici, keď sa zaradíme na jeho koniec - to nám vypršia aj víza. Temnota padla na celé mesto, svet. a ešte sa trochu pritmilo aj v podsvetí. V poslednej chvíli nás zachráni hlas nášho uniformovaného spasiteľa, ktorý nám vysvetľuje, že ten rad je vlastne mega smerová tabuľa, ktorá nás zavedie do dvora zvaného Transcentrum, a tam nám zelený papierik dajú. Slnko, ktoré sa skrylo za najmračnejšie mračná znovu vykuklo, aspoň tak, aby nám posvietlilo na poprikamiónovú cestu .
Sme vo dvore ohradenom vlnitým plechom, veľkom asi ako futbalové ihrisko, kde nám, dúfame, dajú kus zeleného papiera. Hneď skraja je búdka, v nej zriadenec. Dá nám zelený papier ? Nedá. Dá mi hliníkový pliešok veľký ako desťkorunáčka, na ktorom inak nie je nič zvláštne. Zelený papier dostanem v búdke pri výjazde. Vo dvore stojí v rade asi desať aút, cestujúci postávajú vonku a rozprávajú sa. Sotva sa stihneme zaradiť, z apliónu na búdke-Východ sa ozve akési nezrozumiteľné hlásenie. Scéna ako z filmu o mafiánoch, ktorých na rodinom stretnutí pristihla FBI. Všetci postávajúci ozlomkrky naskáču do aút a rútia sa k východu. Len päť. toľko ich vyšlo von, ostatní zastavia, vystupujú z aút a uberajú sa k búdke Východ. Aj ja. Nie, len päť. Vraciam sa k autu a v snahe urobiť všetko, ako ostatní, postávam pri ňom. "Kuda ? " zaregistrujem otázku majiteľa auta predo mnou. " V Sankt Petersburg." Pokýve hlavou. Nevie, či sa dnes dostaneme do Ruska. V Estónsku je dnes sviatok a vraj už napoludnie zatvorili hranice. A aj tu majú prestať pracovať o druhej. Pozriem na hodinky. Dve desať. Ja sa radšej opriem o auto. Môjmu spolubesedníkovi sa ma uľútilo a utrúsil, niečo o tom, že možno predsa len nejako do toho Ruska dnes prejdeme. Zrejme usúdil, že je lepšie ma držať pri živote chabými nádejami, ako mať oštaru s kolabujúcou polomrtvolou. Preberieme, biele noci, európsku úniu, moju ruštinu, hotely v Sankt Petersburgu. Čas plynie, amplión nezhukol. Až teraz. Pracujú! O trištvrte na tri vyštartuje ďalších päť aút a ja s veľkým, malým technickým preukazom, pasmi, zelenou kartou rodnými listami, sobášnym listom, maturitným vysvedčením a plieškom idem k búde. Nepotrebujem nič. Teda okrem plieška, ktorý odovzdám. Nadiktujem evidenčné číslo a značku auta a mám ju! Ziľonuju bumagu! Teraz už len počkať na apliónovú priepustku a ako všetci pred nami zbesilo opúšťame dvor zelených papierikov.
Závora. Tu sme už boli. Vyjde, nevyjde, pracujú, nepracujú ? Vyšiel, zobral papierik a zodvihol závoru. Prvú. Estónski colníci nás dlho nezdržia, po prvej vete v angličtine, pozrú na pasy a uistia sa : " Možno pa rusky ?" "Možno." Po formálnom nakuknutí do kufra nás odovzdávajú ruským kolegom. Sme tretie auto v poradí stojace pre búdkou, v ktorej niekto úraduje. Juraj odhodlane zoberie všetky doklady dosvedčujúce že sme žijeme a máme aj auto a pripája sa k vodičom z pred nami stojacich aút. Už je naspäť. Tak skoro? Vrátili ma. Ostatní vodiči. Som tretí a ešte nesmiem ísť k búdke, mohli by sa naštvať colníci. O pol hodinu sa posunieme na miesto z ktorého je dovolené predkladať doklady. Druhý pokus. A zasa: " Máš ísť ty, na teba je auto." V búdke sedí pani v uniforme. Zoberie doklady a vypisuje tlačivo. Podľa jej veku usudzujem , že túto prácu robí niekoľko desťročí. Je obdivuhodné, že napriek tomu zostala verná svojmu štýlu. Písania na stroji. Ďob .......................ďob................ďob...................... Nie, tu nemôžem urobiť grimasu , ani tieň grimasy. Doďobkala. Dostala sa som asi dvanásť papierov, pre každého z nás najmenej štyri. Ktoré je potrebné praviľno vyplniť, kým nás pustia ďalej. Po dobrých dvoch hodinách potĺkania od colníka k colníkov, je pred nami už len jedna prekážka. Strachovka, teda poistenie za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel. V budove colnice, tam možno kupiť. Ďalší štýlový pisár. Ďob.......Ďob.........tak už vypísal, všetko čo bolo potrebné aj nepotrebné. Povie cenu v rubľoch. Môžem platiť eurom ? Samozrejme, možem, ale určite chápem že on nie je banka, musí ich ísť zmeniť, atď. Všetko chápem. Zaplatím eurami podľa kurzu, ktorý sa blíži jedna k jednej a je koniec našej anabázy. Sme v Rusku!
................... A teraz sa vraciame späť . V Ivanogorode stojí pred prvou závorou asi desať aút . Stoja tam aj o dve hodiny neskôr. Medzi nimi sa občas preplíži akýsi muž, pristaví sa pri nich a ide ďalej. Po troch hodinách keď je pred nami už len päť aút, sa pristaví aj pri nás. Čo chce ? Ziľonuju bumagu. " U nas net. " Tam, na začiatku mesta je Transcentrum. " My neznali," zúfalo , pokorne, skrušene hovorí Juraj. Ja sa môžem aj rozplakať a Roxanka sa určite pridá tiež. Nemôžem tomu uveriť ! Tentoraz nám to prepáči, ale nabudúce už nie. Jasné, nabudúce ju už určite budeme mať.
Otázka: Načo je zelený papier?
Odpoveď : NEVIEM
