Už pri vstupe do jeho expozícii sa vám naskytne zážitok. Ktorý
vám nedovolí odísť s pocitom sklamania. Rosettská doska. Asi
najslávnejší kameň na svete. No, možno sa mu vo svetoznámosti vyrovná
Tunguzský meteorit. Ten však nikto nikdy nevidel. Zato Rosettskú dosku
vidia každý deň stovky, možno tisíce párov očí. A v nepretržitom blesku
fotoaparátov ( v Britskom múzeu neplatí „ no flash “) sa môže cítiť ako
skutočná celebrita. Ak by pravda, kameň niečo cítiť mohol. Ktovie, možno
popísaná doska cíti viac, ako kamenné srdce niektorých ľudí.
Pre načistých barbarov: Rosettská doska je kameň, na ktorom je
vyrytý rovnaký text v gréčtine, démotickom aj hieroglyfickom písme. A po
nájdení tohoto polyglotického kameňa už vlastne bolo celkom ľahké
porovnať ich a vylúštiť egyptské hieroglyfy. No, aspoň pre Jeana
Francoisa Champoliona, ktorý takto prečítal slovo Ptolemaios ( to sú
čmariky v tom ovále ) a potom ďalšie a ďalšie.
A ďalšie a ďalšie a ďalšie úžasnosti, ktoré vám nedovolia
absolvovať prehliadku Britského múzea za jediný deň. Fragmenty
kolosálnych sôch Ramesseho II. a Sethiho I. a plastiky Hóra, Tveret
a Sachmetky ( ako jej hovorí Roxanka ) a múmie a sarkofágy a.........
Nestačíme sa spamätať z pocitu, že práve vidíme to, čo sme dlhé
roky predtým videli, v „ každej dobrej knihe o histórii starovekého Egypta “
a stojíme zoči voči okrídlenému päťnohému grifovi, ktorý strážil vchod do
trónnej siene v Nimróde. Okrídlený napoly lev, napoly býk s ľudskou
tvárou, s ľahkým úsmevom na tvári.
„ Mamka, všimla si si, že všetky tie postavy majú na tvári taký.....
poloúsmev ? “ Áno, všimla som si. Uprostred neustále sa meniacehu davu
turistov sa pokojne usmievajú ochranní duchovia presne tak, ako pred
štyritisíc rokmi a možno tak, ako o ďalších štyritisíc rokov.
Prechádzame ďalšími a ďalšími miestnosťami a objavujeme
ďalšie a ďalšie úžasnosti. Poľovačka na levy, Gudea z Lagaša, Periklova
busta ( tá z učebníc ), hlava Alexandra Veľkého ( v múzeu na Akropole
majú vydarenejšiu), etruské sarkofágy, fragmenty z mauzólea
v Halikarnase a ....... nemám ambíciu napísať turistického sprievodcu po
Britskom múzeu. Toto je správa o Britskom múzeu, ktoré videli moje oči.
Nakoniec znovu o tých Elginových mramoroch. Ide o výzdobu
Parthenonu, ktorú začiatkom 19. storočia zabalil do svojej batožiny lord
Elgin a priniesol si ich do Veľkej Británie. No, kto z nás si niekedy z cesty
do zahraničia nepriniesol suvenír ? Veď je im v tom Britskom múzeu
dobre. Majú svoju vlastnú výstavnú sieň, neprší na nich, nesadá na nich
prach, nedusí ich aténsky smog. Bolo by im lepšie na Akropole? Nebolo.
Ale to sú len moje zlomyseľné úvahy bez patričného vhľadu do
veci. Mohla som vedieť viac. Mohla som poznať odpovede na tieto otázky:
„ Prečo sú sochy z Parthenonu vždy v novinách ? “
„ Čo je Parthenon a ako prišli sochy do Londýna ? “
„ Kde môžu byť videné zachované sochy z Parthenonu ? “
„ Čo žiada grécka vláda a prečo ? “
„ Aká je odpoveď Britského múzea ? “
Aspoň tak to sľuboval informačný pútač uprostred miestnosti. Stačilo
zobrať leták a zistiť viac. Prázdny stojan, žiadne odpovede.
Tak som sa vrátila k Rosettskej doske. Čo ak Britskému múzeu
dôjdu argumenty a ja sa na ňu najbližšie budem musieť ísť pozrieť do
Egypta ?
