Večerný rituál. Ukladám Roxanku do postele.
Zaujímavé. Zakaždým mi toho chce najviac povedať vtedy, keď je najvyšší čas na spanie. Inak, počas dňa mi na otázky odpovedá pomerne stručne. Napríklad, na tú, ako bolo v škole zakaždým „ super " a nenechá sa zdržiavať od „ svojich vecí ". O deviatej večer si zrazu spomenie na všetky zaujímavé udalosti, ktoré pred niekoľkými hodinami zašifrovala do geniálnej skratky „ super " a práve vtedy, považuje za mimoriadne dôležité mi o nich porozprávať.
„ Uložila som si aj bábiky na spinkanie. "
Tentokrát sa asi v škole naozaj nič zaujímavé nestalo.
„ A mamka, myslíš, že keď bude leto, môžem ísť ešte von s tým svojím kočiarikom ? S kočiarikom a s bábikami. Myslíš, že už nie som na to príliš veľká ? "
Neodpoviem. Rozmýšľam. Je alebo nie, je deväťročné dieťa PRÍLIŠ VEĽKÉ na to, aby išlo po ulici s kočiarikom pre bábiky ?
„ Tak nie som ? "
Je nad slnko jasnejšie, aká odpoveď sa odo mňa očakáva. Nie som veľmi dobrá klamárka. Tak to ani neskúšam. A zvlášť nie na Roxanku. Odpoviem celkom úprimne.
„ Neviem Roxanka, "a tušiac, že to nebude stačiť, dodám:
„ Porozprávame sa o tom neskôr. V lete. "
Všetko je málo. Roxanka chce mať jasno hneď.
„ Vieš čo, mamka, ja pôjdem. To je jedno, či si budú ľudia myslieť, že som príliš veľká. Ja ešte aspoň raz s tým kočiarikom pôjdem, " rozhodne sa napokon sama. No ešte nie je koniec. Ešte stále je tu niečo, čo trápi jej malú dušičku:
„ Mamka a nebudeš sa za mňa hanbiť, keď pôjdem s tým kočiarikom ? "
Neodpoviem hneď. Zhlboka sa nadýchnem a naozaj veľmi sa snažím, aby sa mi nezatriasol hlas:
„ Nie, Roxanka, nebudem sa za teba hanbiť. Budem rada, že som s tebou. Tak, ako stále. "
Všetky podstatné veci sa vyriešili. Moje dieťa ani len netuší, že tak strašne túžiac zachytiť odchádzajúci kúsok svojho detstva, je zasa o krok bližšie k dospelosti, kde sa musí sama rozhodovať a sama niesť následky svojich rozhodnutí.
Spokojne ma objíme a zatvorí oči. Po chvíľke už pravidelne dýcha a ja dúfam, že slza, ktorá sa mi skotúľala na jeho líce, ho nezobudí.
