Roxanka miluje čokoládu. Napríklad Milku. Keď v akejsi reklame začula, že práve prebieha Milka súťaž, bolo všetko jasné.
Nazbierala 40 bodov a vybrala si z herného plánu súpravu na fondue. Nalepila naň čiarové kódy, vypísala ho a poprosila ma, aby som ho poslala.
Aj keď má moje drahé dieťa už deväť a pol roka, predstava, že by mohla sama sebe pripraviť drobnou chybičkou srdcervúce sklamanie mi, načisto zmagorenej matke, nedovolila, aby som herný plánik neskontrolovala.
A tak som zistila, že okrem cien, ktoré v súťaži dostanete za príslušný počet čiarových kódov, táto hra zahŕňa aj dve autá, ktorých výhercovia sa vyžrebujú.
Ak by si niekto myslel, že otázka:
„Chceš sa zúčastniť aj žrebovania o auto ?" s možnosťami začiarknuť políčko „áno" alebo políčko „nie" je nezmyselná a zbytočná ( veď kto by napísal „ nie", keď už ten herný plán aj tak-aj tak posiela ) nepozná detskú dušu. Teda prinajmenšom Roxankinu.
Táto otázka tam bola položená len preto, aby na ňu moje dieťa mohlo odpovedať:
„NIE."
Je pravdou, že zapájanie sa do rôznych súťaží o tie najfantastickejšie ceny sa v našej rodine nepestuje. Napriek tomu mi nedalo, aby som sa neopýtala:
„Roxanka, prečo si začiarkla, že sa nechceš zapojiť do žrebovanie o auto ?"
Dieťa moja otázka zjavne prekvapila.
„Veď my auto nepotrebujeme," vyhŕkla takmer obviňujúco.
A aby si bola istá, že som to naozaj správne pochopila, už láskavejšie (asi si uvedomila, že s rodičmi, aj keď sú menej chápaví, musia mať deti trpezlivosť) dodala:
„Vieš, mamka, stať sa môže všeličo. Čo keby nás predsa len náhodou vyžrebovali ?"
Už som to pochopila. Čo horšie by sa nám mohlo stať, ako náhodou vyhrať auto, ktoré nepotrebujeme ?
