Sobotné predpoludnie v centre mesta. Po chodníku vykladanom mačacími hlavami beží asi trojročný chlapček. Zakopne a už tvrdo pristáva na dlažbe. Autíčko, ktoré držal v ruke, odletí kamsi bokom. Ozve sa srdcervúci plač. Okolo predchádzajúci ľudia sa pristavia a obzerajú. Akási mladá slečna pribehne a dvíha dieťa zo zeme. Ďalší mladý pár zodvihne a prináša autíčko, ktoré u pri páde odletelo dieťaťu z ruky. Ďalší malý chlapec bezradne stojí nablízku. Niečo nie je v poriadku. Plačúce dieťa nepatrí k nikomu z okolostojacich.
Konečne. Od stola v predzáhradke vzdialenej štyri-päť metrov vstáva muž a nenáhlivo kráča k hlúčiku, ktorý sa zhromaždil okolo plačúceho dieťaťa. Najprv drsne chytí za líce staršieho chlapca niečo mu povie, potom, chytí za ruku plačúce dieťa a vedie ho k stolu, od ktorého vstal. Starší chlapec cupká popri ňom.
„Nie je to moja vina," hovorí takmer s plačom. Muž sa zastaví, odstrčí chlapca a ľadovo odpovie: „Je to tvoja vina. Mal si naňho dávať pozor. Ty si namiesto toho liezol po plote. Ďakujem ti. Teraz si môžeš liezť po plote. Nechoď s nami."
Chlapec urobí ešte dva kroky smerom k predzáhradke. Keď ho muž druhýkrát dôrazne odstrčí, zostane stáť. Už sa len cez slzy pozerá k stolu, kde si sadá jeho otec.
Čia je toto vina?
