Jeden z mojich zúfalo zriedkavých záchvatov poriadkumilovnosti. Zrazu sa mi zdá, že v predsieni je neporiadku, aj na pomery našej domácnosti, priveľa. Schmatnem dve tašky a nesiem ich dovnútra bytu, nemajúc predstavu, kam ich plánujem odložiť. Táto neobvyklá aktivita neunikne zraku môjho dieťaťa. Zodvihne hlavu od knižky, najprv letmo skontroluje, čo to stváram, potom, keď si uvedomí podstatu mojej činnosti, vydesene vykríkne:
„ Mamkááá, kam to nesieš ?! To je moja telka a výtvarná ! Pripravila som si ich na zajtra do školy. "
Precitnem z upratovacieho vytrženia, pozriem sa na to, čo to mám v rukách a áno, Roxanka má pravdu. Tašky s jej školskými potrebami. Vychádzajúc z vlastných skúsenosti, že v štyridsiatke sa už k poriadkumilovnosti ťažko samovychováte, snažím sa u dieťaťa vypestovať aspoň aké - také základy zmyslu pre poriadok.
Skormútene vraciam tašky do predsiene. Na dnes upratovania stačilo. Mierne rozladená sa vraciam do obývacej izby, keď zaregistrujem veselé ohníčky v Roxankiných očkách:
„ Mamka, ty keby si nebola taká zábudlivá, popletená a bordelárska, ja by som sa asi zrútila. Už by si ani nebola moja mamka. "
Kašlem na poriadok. Bordelárka - nebordelárka, niekto ma má rád.
