Hej, počuť prvý raz ako vaše dieťa vo vytŕžení opakuje ba-ba-ba-ba-ba je naozaj zážitok, ktorý nevymeníte za celý svet. Ja sa na to ba-ba–ba-ba, pamätám celkom presne. Roxanka sedela na koberci v obývačke, a tak sa do toho vložila, až jej slinky tiekli po briadke. Doteraz , aj po takmer desiatich rokoch, je to jedna z mojich najživších a nanežnejších spomienok.
Ďalší z obrazov, ktorý mi utkvel v pamäti z rannoranného detstva môjho dieťaťa, je môj muž Juraj, opierajúci sa o trištvrte na päť ráno o hojdačku, na ktorej hojdá Roxanku. Roxanka sa už od pol piatej usmieva ako slniečko, Juraj opretý o železnú tyč, drieme. Každé ráno, celý - celučičký rok.
A ešte. Sobotné ráno, Juraj v práci (veď si musí aj oddýchnuť ) a ja sa môžem po pracovnom týždni úchytkových stretnutí nabažiť Roxanky. O pol dvanástej hodím hranolky do rúry. Je to najjednoduchšie jedlo, ktoré si môžem pri svojom dieťati, ktoré striehne na každú moju minútu od pol piatej ráno, pripraviť. Keď si ich konečne dám na tanier a snažím sa vysvetliť môjmu milovanému dieťaťu, že hneď, hneď budeme čítať z knižky, ktorú mi priniesla, len čo dojem tie hranolky, dostanem cennú radu: „ Vyhoď hranolky do záchodíka ! “
Obrazy o tom, ako si šťastne sadneme k stolu a zabávame sa, mi pripadajú ako nepodarená gýčovitá reklama na Ramu. Samozrejme, sadnete si s dieťaťom k stolu a čítate mu, alebo robite tie všetky romantické veci, vaše dieťa vás odmení už len svojom prítomnosťou, ale........všetky tieto veci robíte aj vtedy, keď sa vám vôbec, ale vôbec nechce skladať kocky ani variť myšičke kašičku. Išli ste spať o polnoci a vstávali ste o pol piatej, v práci bol hrozný deň a vy chcete len tak sedieť, lebo máte všetkého dosť a pretože musíte aj niečo vyprať, o upratovaní už ani nehovorím. Jednoducho, nesmiete robiť nič z toho, čo by ste robili pre tým, než s vami začal žiť ten malý, na vás úplne závislý tvorček.
A potom, keď váš najväčší poklad uložíte spať, si musíte dobre rozmyslieť, kedy sa odoberiete do postele vy, pretože o pol piatej ráno je vaše dieťa už čulé ako rybička, usmieva sa ako slniečko ( to v lepšom prípade, môže sa zobudiť aj s neutíšiteľným rumázgom) a nemá zmysel tváriť sa že spíte.
A plány. Áno, môžete si robiť aj plány. Napríklad, že o pol piatej prídete k priateľom na návštevu, pretože vaše bábo už pol roka zaspáva popoludní o druhej a vstáva o pol štvrtej. Áno, pol roka. A v ten jeden deň, keď sa na to spoľahnete, zaspí s ťažkým plačom o tretej a ešte o pol šiestej sladko, presladko spinká. Alebo si naplánujete návštevu k vám. Príde o pol ôsmej, pretože vaše dieťa zaspáva so železnou pravidelnosťou o siedmej. Ale tento deň nie je obyčajný. Vaše dieťa neomylne vytuší, že sa od neho očakáva, že sa bude správať štandardne. Že sa na to rodičia spoliehajú. O pol jedenástej ešte stále vytriešťa svoje očká do tmy a keď ich aj na sekundu zatvorí, opäť je v plnom strehu, len čo sa pohnete od jeho postieľky.
Každý, kto ma pozná, vie, že som úplne zmagorená matka, Jednoducho, len vtedy dýcham, keď vedľa mňa dýcha mojej dieťa. Trvalo to dlho, kým som pochopila, že chcem, aby práve toto bol môj život ( písala som už o tom), ale možno práve preto, je toto jedna z istôt môjho bytia. Pre toto žijem - aby sa narodilo a žilo moje dieťa.
Nikto ma teda nemôže upodozrievať z hyenizmu, keď napíšem, že dieťa je chomút. Spočinie na vašich pleciach a už ho NIKDY nedáte dole. Môžete vymeniť manžela či manželku, priateľov vymeníte, len to dieťa bude navždy vaše. A tak je to, čo môžete urobiť, vaše rozhodnutie : Nasadím si ten chomút sám, alebo sa pod ním ocitnem, ani neviem ako ?
Oštara to bude stále. Ale len od vás závisí, či tu oštaru urobíte takou samozrejmou súčasťou vášho života, ako je nádych a výdych, alebo guľou na nohe a celý život budete trpko myslieť na to, kto vám ju na tú nohu zavesil .
