Keď spolužiačky na vysokej škole nahlas snívali o tom, ako by už-už chceli mať deti, pretrpela som tieto rozhovory. Keď vymýšľali mená pre svoje vysnívané deti, povedala som : „ Roxana “, ale zdôraznila som ostentatívne, že „ Ja nikdy žiadne deti mať nebudem. “
Vydala som sa. Bola som nezamestnaná. Predávala som knihy. Nastúpila som do prvého právnického zamestnania. Konečne sme mali svoj vlastný byt. Vymenila som prácu a nakoniec som sa stala advokátkou. Prebrodili sme sa prvými rokmi začínajúcej advokátskej praxe, prišli ďalšie, život bol čím ďalej, tým pohodlnejší, starosti o živobytie pominuli. Robila som, čo som chcela, nič mi nechýbalo, moje slobodné povolanie mi prinášalo radosť a naozajstnú slobodu. S mojou sekretárkou Monikou sme často viedli rozhovory, v ktorých sme unisono prišli k záveru:1. malé deti sú otrasné, 2. ľudia nie sú celkom v poriadku, keď sa za nimi idú zblázniť.
Tridsať rokov. Život je fajn..... Robím, čo chcem, mám čo chcem.... Občas myšlienka: Toto je naozaj všetko ? Už nič iné ? Takto to bude až dokonca ? Tridsať jeden. Častejšie tá istá myšlienka. Trochu prázdnoty. Trochu veľa prázdnoty. Žeby ? Ja ?
S imidžom tej, ktorá nechce žiadne deti ? Tak sa opýtajme Juraja. Ten už aj zabudol, že keď sme sa kedysi ešte na výške brali, chcel mať jedno dieťa. Vtedy sa rozhodol pre mňa, tak na dieťa radšej zabudol. Teraz obžil. Pamäť sa mu vrátila. Spomenul si, ešte stále by chcel jedno dieťa.
Tak a teraz mi to boh vrátil. Za všetky tie moje rúhačské reči o tých otrasných deťoch a otrasných ženských. Som presvedčená že sa zabával nad šialenou ženskou, ktorá si včera ešte myslela, že deti sú otravným hmyzom a dnes nemôže myslieť na nič iné len na to, že už bez malého otrasného škriekajúceho tvora nemôže byť. Ani sekundu.
Našťastie, boh nie je zlomyseľný a uľútilo sa mu nielen mňa, ale aj Juraja, sestry, švagra, netere aj trinásťročného synovca Richarda, ktorých som dva mesiace niekoľkokrát denne terorizovala otázkou :„ Myslíš si, že som tehotná ? “ V prvej polovici tohto obdobia by moje tehotenstvo odporovalo všetkým známym poznatkom z oblasti medicíny, no ale čo ak ? Všetci to znášali statočne, len Richard sa odvážne postavil na odpor a vracal mi môj teror svojim: „ Určite nie si. “
Tak, všetci si vydýchli. A ja môžem zvovu žiť. Teda my dvaja môžeme spolu žiť, moje milované dieťa a ja. Bože, takto spolu. Toto je jediné obdobie jeho života, keď je len a len moje. Môj život sa zrazu skončil aj začal. Skončil ten pred a začal ten s Roxankou. Áno, lebo už viem že to bude Roxanka. Preguľkala som sa so stále väčším bruchom zimou, jarou a teraz sa leto chýli pomaly ku koncu. Moje šialené tajné nádeje, že deti sa predsa rodia aj v siedmom mesiaci, a keby sa narodila skôr, skôr by som ju uvidela, sa našťastie nenaplnili. Ale už je naozaj načase a už asi neprežijem ani deň, chcem ju vidieť ! Naposledy sa odveziem do práce so zbalenou taškou , vydám pokyny na najbližších niekoľko dní a odchádzam do pôrodnice, ako by to mohlo nejako pomôcť tomu, aby sa moje dieťa konečne narodilo.
Zvláštne, celý život som si myslela, že keď mi školská zubárka vytiahla dospelácky zub bez injekcie v mojich siedmych rokoch, bola to najhoršia bolesť aká sa dá zažiť.
Nie, najväčšia bolesť na svete je tá, pri ktorej si myslíte. „Teraz zomriem, ďalej už nemôže byť nič, len smrť. “ Hryziem si ústa, líca, všetko, kam dosiahnem zubami pretože chcem zomrieť statočne a nevrieskať. Juraj mi utiera pery, tou istou vreckoukou, ktorou si pred niekoľkými hodinami utieral krv zo svojho líca, na ktoré som sa mu vrhla svojimi nechtami, keď sa mi snažil príručkovo poradiť: „ Dýchaj zhlboka “ Vtedy som sa ešte dokázala pohúť, teraz už len v agónii čakám na koniec. Nezomrela som . Narodila sa Roxanka. O dva dni si už znovu myslím, že najhoršia bolesť je tá, keď vám ťahajú zub.
Roxanka, Roxanka, Roxanka. Meno je znamením. Roxana znamená v peržštine svetlo, hviezda, jas. Nedá sa to lepšie opísať. Dych v mojom dychu. Srdiečko v mojom srdci. Život v mojom živote.
Toto sa stáva ženským, ktoré si myslia, že život sa zmestí do ich hlavy.
