Zo žemle trčia kúsky vyprážaného karfiolu, šampiňóny, kúsky červenej kapusty, kdesi v útrobách sa skrýva kukurica, a to všetko je hojne poliate tatárskou omáčkou. Po každom súste skontrolujem, či sa niečo z toho neocitlo na mojich šatách. Neuveriteľné, prvú žemľu mám za sebou a ešte stále nevyzerám ako prasa. Pomaly začínam mať dosť, keď rozbalím mikroténové vrecko s rovnakým obsahom. Ešte zopár súst a v mikroténovom vrecku končia dva papierové obrúsky, štvorčekované obaly aj nahryzený nevábny zvyšok môjho obeda - roztlačený zvyšok karfiolu, zafarbený naružovo kapustou, zrnká kukurice a huby, to všetko zmiešané do jednej masy bielou omáčkou. Mikroténové vrecko putuje do koša na ulici. Posledný pohľad na moje šaty - bez fliačika. Môžem vojsť do kancelárie a tváriť sa ako civilizovaný človek.
Keď sa po niekoľkých hodinách odchádzam z práce, moje cesta vedie popri smetnej nádobe, v ktorej skončili zvyšky môjho jedla. Po niekoľkých krokoch si uvedomím, že na chodníku predo mnou leží niečo povedomé. Červeno-bielo štvorčekovaný papier. Za ním jeden biely obrúsok, znovu štvorčeky a ďalší obrúsok. Odmietam uveriť tomu, čo je zjavné a vrátim sa k odpadkovému košu. Moje mikroténové vrecko s odpudzujúcim obsah v ňom už nie je.
Vraciam sa opäť po stopách svojho obeda a vrecko zazriem ležať na trávniku vedľa červeno-bielych štvorčekov. A potom už nič, len zrnko kukurice na chodníku.
Popŕcha. Kvapky dažďa mi stekajú po tvári spolu so slzami.
Pomaly kráčam cestou, po ktorej predo mnou išla bieda.
