Na Hlavnej ulici v Košiciach sú v tesnej blízkosti 3 obchodíky s džadíkmi do vlasov a všelijakými inými. Oficiálne sa to asi volá bižutéria, pretože každý z týchto obchodov má v názve „ bijou“.
Roxanka dnes roztrpčene zistila, že nemá ani jednu čiernu gumičku do vlasov. Toto je skutočná kríza, pretože každý súdny človek uzná, že deväťročná slečna si nemôže dať k čiernym šatám do vlasov bielu, ružovú, ani žiadnu inú gumičku. K čiernym šatám predsa patrí čierna gumička. Prijala som protikrízové opatrenie a vybrala sa do džadíko – bijou obchodíkov. Ponuka v prvom z nich nic moc a tak je na rade druhý.
Maličkú predajničku obídem niekoľkokrát dookola a skúmam, čo majú.
V obchode som len ja a pri pokladni dve slečny predavačky. Jedna telefonuje a druhá jej asistuje. Zisťujú u nejakej Kiky v akej hodnote dostáva ďalšia slečna Vikina stravné lístky. Keď to zistia, príde na rad Kika a jej stravné lístky. Informácie, ktoré takto získali ich zjavne pohoršili, z čoho som usúdila, že ich zamestnávateľ je hnusný vykorisťovateľ, ktorý im nedáva také stravné lístky, aké má Kika a Vikina. Telefonujúca slečna by sa možno dopracovala aj k ďalším poburujúcim poznatkom, ale ja som už vybrala tri gumičky, vypočula som si dosť o stravných lístkoch a platím päťdesiatkou. Netelefonujúca slečna mi asi hovorí, že mi nemá vydať. Neviem celkom dobre, pretože kolegyňa stojaca pri pokladni, ešte stále rieši Kikine stravné lístky. Asi pochopila, že by mala skončiť, takže sa mrzuto rozlúči a vzápätí mi aj ona povie, že nemá vydať. A ja nemám drobné.
Jedna zo slečien otvorí pokladňu a ukazuje mi, že mi naozaj nemá vydať. Veď ja jej verím. Zdá sa, že nedostatok drobných trápi viac mňa ako slečny, ktorých zamestnávateľ okráda o stravné lístky.
Navrhujem, že by hádam mohli ísť tú päťdesiatku rozmeniť. Ešte stále sme v obchode len my tri a banka je hneď vedľa obchodíku.
„ Už sme dnes boli rozmieňať ! “ ohradí sa jedna z nich. Zrejme to v preklade znamená, že nič meniť nebude. Druhá slečna už do rozhovoru nezasahuje, len čaká, kedy už konečne odídem a ona sa ešte niečo dozvie o stravných lístkoch.
Vzdávam to: „ Tak ja to nekupujem. “
Zoberiem si svoju päťdesiatku. Slečnám viditeľne odľahlo. Odchádzam. Predsa len, vo dverách sa nezdržím a poviem:
„ Mohli ste tie gumičky predať. “
Slečna telefonistka ma už zrejme nevníma a prikladá k uchu mobil. Slečna asistentka telefonistky ma uzná za hodnú odpovede a takmer ma zabije vetou:
„ Mne je to tak jedno ! “
Opísaná situácia jasne dokazuje, že žiadna kríza v skutočnosti neexistuje. Lebo ak by kríza naozaj zúrila, nebolo by možné, aby uprostred nej, na chudobnom Východe, v košickom kraji s viac než 68 tisíckami nezamestnaných, dve predavačky v jednom z troch obchodíkov s rovnakým sortimentom, vzdialených od seba navzájom zopár metrov, sa tak úporne snažili, aby z ich obchodu nikto nič neodniesol. Ani keby to mal byť zákazník, a ani keby si to chcel kúpiť. Ani keby to mal byť bojovník proti kríze.
PS: Byť ja tým hnusým vykorisťovateľom, ktorý ich ogabáva na stravných lístkoch, nielen že im žiadne nedám, ale dám si zaplatiť za to, že môžu stráviť osem hodín v teple a doma môžu stíšiť kúrenie. A určite v práci pijú aj vodu z vodovodu do zásoby. Stravné lístky. Ani náhodou !
